Zábavná hudba v Bratislave do roku 1938

Zábavná hudba v Bratislave v prvej polovici 20. storočia sa vyvíjala v podmienkach prekonávania predsudkov voči „podradnej zábavnej hudbe“ ako aj formovania pôvodnej slovenskej tanečnej piesne. Obyvateľstvo Bratislavy so svojím multikultúrnym a viacnárodným zložením pripomínalo v mnohom zahraničné mestá, kde sa synkreticky krížili so svojou multikultúrou rôzne hudobné žánre. Z pohľadu národnostného zloženia tu popri sebe koexistovali maďarská, nemecká a slovenská hudobná kultúra. Okrem nich aj židovská, rómska, rusínska, chorvátska a srbská kultúra, ktoré síce prispievali do mnohorakosti svojou cirkevnou a ľudovou hudbou, avšak predstavovali menšinu.[1] Z aspektu zábavných žánrov pestovali v meste vojenskú dychovú hudbu, umelé tance z 19. storočia ako napríklad štvorylku, valčík a polonézu, ľudovú hudbu a hudbu klezmer. Ľudovú hudbu šírili najmä migrujúce cigánske kapely, klezmer bola známa ako hudba východoeurópskych Židov a bratislavské židovské obyvateľstvo patrilo do tejto diaspóry. Ľudovú hudbu šírili potulní muzikanti a verklikári. V meste celosezónne fungovala opereta, hudba salónnych orchestrov, kinohudba a začiatkom 20. storočia sa do Bratislavy dostávali aj moderné tance kaviarenských klaviristov. Všetky tieto útvary mali vplyv na vznik prvých slovenských tanečných piesní, ktoré sa šírili v bratislavských kaviarňach a viechach.

Prax migrujúcich cigánskych hudieb bola známa ešte koncom 19. storočia. Cigánske kapely sa prispôsobovali požiadavkám publika a hrávali ľudovú hudbu, operetné kusy, obvyklé salónne tance (valčík, štvorylku…), pre maďarské publikum typické „halgató“ – pomalé melodické piesne s premenlivou agogikou, s výraznými melodickými ozdobami a improvizáciou huslistu, čardáše, a verbunky.[2] Cigánske kapely si prenajímali Bratislavčania na súkromné oslavy alebo ich angažovali majitelia kaviarní, nočných podnikov a viech[3]. Tým, že migrovali po rôznych mestách, oboznámili sa aj s novou šlágrovou produkciou, niektoré z nich vystupovali aj vo Viedni a v Budapešti. Moderné tance ako napríklad shimmy, two-step, tango, charleston, rumba a cha-cha preberali do svojho repertoáru. Zo známych cigánskych skupín a primášov, účinkujúcich v Bratislave, možno spomenúť Jožka Pihíka, ktorý hrával v kaviarni Štefánka[4], začínal v Nationali, vystriedal viacero lepších bratislavských podnikov, ale mal angažmán aj v pražskej vinárni Romanov. Hral aj v prvom slovenskom priamom rozhlasovom vysielaní, keď 31.8.1926 z kaviarne Astória znela jeho hudba. Kvalitná cigánska hudba sa hrávala v Au-café[5], kde účinkovali cigánska kapela Bélu-Piťa, Bélu Farkaša,[6] ďalší primáši, pôsobiaci v Bratislave, boli Dežo Cibulka, Lajoš Bittó, Móži, Illéš   Vizváry (v kaviarni Au-café hral najdlhšie).

Kaviarenskí klaviristi sa v Bratislave začali objavovať okolo roku 1915. Angažovali ich z Viedne (American Bar, prvý nočný bar v Bratislave), Budapešti, ale pochádzali aj z Bratislavy.

V 20. – 30. rokoch 20. storočia sa v Bratislave rozvíjala opereta na pôde Slovenského národného divadla (SND). Opereta predstavovala pre bratislavské publikum atraktívny zábavný artikel, ktorý vyhľadávala najmä mládež[7]. V období sezóny 1927 – 1928 počas pôsobenia českého riaditeľa Oskara Nedbala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave uviedli dve „módne domáce výplody revuálnej operety“ Z Prešporka do Bratislavy a Z Bratislavy do Šanghaja[8].  Zo strany Oskara Nedbala to bol kompromis pre uvedenie takéhoto menej hodnotného revuálneho diela v čase blížiacej sa hospodárskej krízy a národnostných problémoch divadla. V SND v Bratislave sa v tomto období o scénu delili 3 divadelné skupiny – maďarské, nemecké a slovenské s českým dirigentom Oskarom Nedbalom. Pokým Oskar Nedbal povolil priemerne 3-4 operetné premiéry od roku 1927-1930 a 17 predstavení ročne, iná situácia nastala po roku 1931 počas pôsobenia olomouckého českého dirigenta Antonína Drašara. Družstvo SND sa rozhodlo otvoriť druhú scénu SND – Ľudové divadlo v Živnodome v Bratislave, na ktoré okrem činohry presunuli aj operetu z pôvodnej scény SND. Prvé predstavenie sa uskutočnilo 13.3.1930 avšak slovenská verejnosť o Ľudové divadlo nemala záujem a tak sa Ľudové divadlo po roku existencie zrušilo (11.3.1931).[9] Antonín Drašar priviedol do bratislavského SND svoj olomoucký súbor. Od marca 1931 uviedol 14 operiet a počas tejto sezóny odohral 57 operetných večerov. Antonín Drašar bol súkromným podnikateľom v divadle, dostával od štátu a mesta Bratislavy subvencie na podporu umeleckých aktivít. Napriek tomu pestoval operetu v SND, pretože potreboval zarobiť. To vyvolalo ďalšie protesty rodiacej sa slovenskej inteligencie, ktorá mala na operetu vyhranený názor. Tvrdili  o nej, že je to „sekundárne“, „parazitné pseudoumenie meštiaka“, ktoré môže mať „zábavný, ľahký esprit,“[10] avšak treba ho finančne využiť v prospech opery, pretože treba rátať s týmto „sakramentským kapitalistickým grošom, ktorým sa financuje aj dnešná opera.“[11] Tento názor na zábavnú hudbu a neskôr aj pop, jazz a rock v Bratislave dlhodobo pretrvával a svedčil o recepcii „nízkej“ hudobnej kultúry v opozícii voči „vysokej umeleckej hudbe“. Išlo o prezentovaný názor z verejnej diskusie v bratislavskej Umeleckej besede z 10.11.1931. Ďalšia polemika prostredníctvom ankety „Či plní Slovenské národné divadlo svoje kultúrne a národné poslanie“ sa udiala na základe iniciatívy I. zboru slovenskej ligy 30.1.1933 v budove Obchodnej komory v Bratislave. Bolo to v čase kreovania prvej slovenskej tanečnej piesne v bratislavských kaviarňach a viechach. Hoci názory na operetu boli skôr hanlivé ako lichotivé, pretože sa pokladala za „umelecky bezcennú, gýčovitú a maďarskú zvlášť,“[12] dotýkali sa súčasne problému pôvodnej autorskej tvorby aj v oblasti zábavnej hudby, ako aj originality a kvality interpretácie. Napádali najmä „maďarský charakter“ operiet[13], nedostatok slovenskej tvorby a nekvalitnú interpretáciu. Dňa 29.4.1933 sa pri premiére operety Ples v hoteli Savoy od maďarského skladateľa Pála Ábraháma  uskutočnila demonštrácia so silným protimaďarským a protičeským protestom priamo počas predstavenia a aj pred budovou divadla s veľkým zastúpením študentov.[14] K demonštrácii sa pridalo takmer všetko staršie obecenstvo. Polícia zatkla 18 osôb a neskôr ich prepustila.[15]

Dobový repertoár v Bratislave pozostával z nemeckých, maďarských, českých, anglických, amerických a argentínskych piesní. Aj keď v roku 1932 vznikli prvé pôvodné slovenské tangá a hrali sa v bratislavských podnikoch, ešte v roku 1938 sa dočítame v časopise Slovák: „…Cudzinci v Bratislave sa často ponosujú, že v hlavnom meste Slovákov nepočujú typickú slovenskú hudbu, slovenské piesne a skladby, že naproti tomu v bratislavských kaviarniach počúvajú šlágre, známe im už z domova – a často hodne zastaralé.“[16] Problém slovenskej pôvodnej tanečnej piesne, osobitne prezentovanej v tom čase v Bratislave, v hlavnom centre Slovenska[17], nielen ako krajské mesto, pretože takto toto mesto vnímali zahraniční návštevníci, bol stále aktuálny. Podľa niektorých teoretikov[18], Bratislava v 30. rokoch nemala dostatok obecenstva ani pre jednu divadelnú scénu so zábavnou hudbou, čo len potvrdil pokus o zriadenie Ľudového divadla v roku 1930.

V roku 1924 sa uskutočnil koncert amerického černošského tenoristu Rolanda Hayesa, ktorý okrem diel J. S. Bacha, L. v. Beethovena, A. Dvořáka, C. Francka, E. H. Griega a F. Schuberta ponúkal aj americké, černošské a japonské piesne s klavírnym sprievodom Williama Laurencea.[19] Vystúpenie černošského revuálneho súboru Black People 9.  bolo avizované 10. februára 1927 pre bratislavské publikum: „…Predstavenie černošského ensemblu prevedené bude vo vlastných ich dekoráciách. Len v New Yorku mala družina 1500 repríz. Úspechy tejto rázovitej černošskej revue sú mimoriadne. Precestovala už celú Európu, navštívila na ceste do Orientu i Prahu a Brno. V Bratislave zdrží sa len dva večery, lebo cestuje cez Bratislavu do Budapešti. Primadonou spoločnosti je čierna umelkyňa Lotti Gee, ktorá je sopranistkou, herečkou, a tanečnicou vysokej umeleckej úrovne. K nej družia sa jej čierne kolegyne Jessie, Viola, Ritta, Thelma, Marry. … Zaujímavý je i vlastný orchester, ktorý sa neobmedzuje iba na skladby černošských skladateľov, ale ktorý prevádza i niekoľko skladieb českého skladateľa Frimla, žijúcim teraz v Amerike. Černošská revue uchvacuje i nemuzikálneho poslucháča svojim význačným rytmom a vystežením zachytením života a zábav amerických Černochov.“[20]  Predstavenie sa však nekonalo, pretože Bratislavčania v tom čase neprejavili o podujatie dostatočný záujem. V roku 1932 už bratislavské publikum so záujmom sledovalo exotické vystúpenie z Indie. „2. apríla bol zaujímavý koncert hindského orchestra a tanečnej spoločnosti ,Uday Shaw-Kar a Simkie‘. … Na hlavnom nástroji ,vina‘ sme počuli chromatikou, ba aj ¼ tónami zhustené nápevy s veľmi bohatou technikou. … Bratislavské obecenstvo tešilo sa zvláštnym hudobníkom a tanečníkom.“[21]

Do Bratislavy cestovali aj viedenskí návštevníci, ktorí na to využívali od roku 1914[22] „električku“ a okrem kaviarní, viech s dobrým a lacným vínom, vyhľadávali aj kultúrne podujatia. Za lákavé, najmä vďaka svojej politickej príchuti, sa pokladali napríklad zájazdy pražského Osvobozeného divadla do Bratislavy. Po oficiálnych protestoch hitlerovského Nemecka proti inscenovaniu českej divadelnej revue Osel a stín (1933, Jiří Voskovec, Jan Werich), pre ktorú napísal piesne mladý český skladateľ, Jaroslav Ježek s inšpiráciou v hot dance music a blues, stúpla zvedavosť Viedenčanov, ktorý o toto predstavovanie v Bratislave prejavovali záujem.[23] Ak bolo pekné počasie, tak údajne v tomto období prichádzalo do Bratislavy až 14 000 Viedenčanov. Samozrejme, aj Bratislavčania využívali električku na návštevu viedenských zábavných a spoločenských podujatí.[24] Bratislavskí hudobníci vycestovali do Viedne alebo Budapešti na koncerty svetoznámych orchestrov Paula Whitemana a Jacka Hyltona[25]. Toto vymieňanie záujemcov o atraktívne zábavné podujatia súviselo s národnostným zložením Bratislavy v tomto období. V roku 1910 bolo v Bratislave 40,5% obyvateľov maďarskej národnosti, 41,9% nemeckej a 14,9% obyvateľov slovenskej národnosti.[26] Situácia sa postupne menila v prospech Slovákov, ktorých bolo po vzniku Československa v roku 1921 takmer 40%,[27] ale v decembri 1938 po vzniku samostatného Slovenského štátu bolo Slovákov v Bratislave len 52 000, teda 42% celkového počtu obyvateľov Bratislavy.[28] Do viech, kde sa hrávala hudba, chodili viac nemeckí obyvatelia Bratislavy, ktorých nazývali „Bürger“ alebo „Kraxelhuber“, do kaviarní zasa maďarskí návštevníci. Kaviarne uprednostňovali aj židovskí obyvatelia Bratislavy. Pili menej alkoholu, viac holdovali káve alebo čaju. Českí obyvatelia vyhľadávali spočiatku hostince s ponukou piva, neskôr sa preorientovali na víno. Spolu so slovenskými obyvateľmi vyhľadávali krčmy a hostince, neskôr aj kaviarne. Slovenskí živel sa schádzal v hostinci Grajciar, Pavúk, U fajky[29]… Slováci sa sťahovali do Bratislavy najmä v medzivojnových rokoch a osídľovali predmestie Bratislavy ako Petržalka, Prievoz, Rača, Podunajské Biskupice, Vajnory, Dúbravka. Ich počet v tomto období vzrástol až trojnásobne.[30]

Súčasťou mestského života Bratislavčanov od začiatku 20. storočia bolo organizovanie pouličných sprievodov so zvukmi vojenskej hudby, hasičskej hudby, cigánskej hudby, harmonikárov. Účastníkov sprievodu vždy sledovalo množstvo divákov. Po vzniku Československa pouličné sprievody boli charakteristické spevmi národných piesní, náboženských piesní, vždy podľa toho, o aký sprievod išlo – či to boli náboženské procesie, pohreby, alebo karnevaly, lampiónové sprievody, ohňostroje, ale aj kvetinové či cukríkové korzá.[31] Ak išlo o piesne, spievali sa po nemecky, maďarsky, ale aj po slovensky. Procesie boli pozostatkom hudobnej kultúry mesta z 19. storočia. Ešte v roku 1890 sa sprievodu zúčastnili aj významnejší umelci, napríklad Alois Starek´s Orpheum, ktorí potom vystupovali s varietným  programom v Ivitzovom pivovare (neskôr Stein). Počet pouličných procesií postupne klesal a z mestských sprievodov sa postupne stávali sprievody, ktoré si organizovali jednotliví obyvatelia častí Bratislavy: Vydrice, Cukrmandlu, Blumentálu, Dornkappelu, Novej doby…[32]

Súčasťou kultúrneho života Bratislavy boli koncerty, tanečné vystúpenia v spolkových domoch, zábavy v letných reštauráciách a zábavné atrakcie. Tie boli často sprievodnými podujatiami procesií. V meste na uliciach hrávali verklikári, potulní muzikanti, ktorí sa prispôsobovali repertoárom tomu, čo od nich očakávalo publikum. Pre mesto prvých troch dekád 20. storočia bolo typické, že žilo zábavami, tancovačkami, bálmi a plesmi. V 30. rokoch medzi najslávnejšie patrili zábavy v Hoteli Tatra, kde hrali 3 kapely, veľké reprezentačné maškarné plesy boli v Carltone a Establishment Bellevue (dnes Sokolovňa). K atmosfére mesta 20. a 30. rokov patrili promenády v parkoch, pri radničnej veži, posedenia pod slnečníkmi na lavičkách, pri reštauráciách na Hviezdoslavovom námestí alebo pri Dunaji. K takýmto chvíľam patrila aj hudba, najčastejšie dychovka, ale aj salónna a cigánska hudba. Novinár a spisovateľ, predstaviteľ slovenskej bohémy, Tido Gašpar, rozpráva: „Sedeli sme na poschodí v Carltone na terase. Večer bol krásny a teplý. Terasa sa podobala kvetmi obrúbenej palube. Na terase hral džez. Poznamenali sme s ministrom, že veľmi hlasno škrieka.“[33] V Astorke sa v roku 1937 hrala na Silvestra „moderná hudba“[34], pretože sa na plagáte objavil názov „Broadway jazz a cigánska kapela.“ Vojenská hudba znela aj na klziskách každý piatok počas fašiangov[35]. Najlepšie boli profesionálne vojenské dychovky, avšak dychové orchestre zakladali aj amatéri z iných profesií ako napríklad poštári a železničiari.  Na plesoch sa hrali štvorylky, neskôr polonéza a valčík, ale aj polka a čardáš. Tým sa ples líšil od bežnej tanečnej zábavy, pretože ho obvykle otvárali fanfáry a ďalej hrala salónna hudba. Spoločenské tance sa nesmeli uplatňovať v podnikoch s hudbou, iba na plesoch. Tie organizovali najrozličnejšie stavovské a profesijné organizácie ako šustri, kolári, úradníci, krajčíri, šachisti, právnici, dôstojníci, medici, ples živnostníkov, ples robotníkov, ples vinohradníkov, organizovali ich živnostenské korporácie, náboženské organizácie, spolky a záujmové organizácie. Ešte pred 1. svetovou vojnou sa postupne nové tance ako tango, one-step, boston začali šíriť v tanečných školách, dostávali sa aj do plesov ako tanečné čísla. Na plesy sa prizývali Orchester Júliusa Móžiho a orchester The Academians J. Seydla. Tie mali najväčšie obsadenie v zložení 3 saxofóny, 2 trúbky, 1 pozauna, sousafón, klavír, kontrabas a bicie nástroje.[36]

V Bratislave sa hrávali aj ragtime, cake walk, tango a two-step, ktoré šírili kaviarenskí klaviristi. Prvý nočný bar „American Bar“ bol v Bratislave založený v roku 1915. V ňom hral viedenský klavirista aj jazzové skladby anglo-amerického pôvodu.[37] Podľa jeho vzoru začiatkom 20. rokov vznikali aj ďalšie nočné bary Redouta, Tosca, Bristol, Astoria, Moderna, ktoré sa otvárali o 22.00 hod. a ponúkali hudbu do tanca, uzavreté čísla artistov a tanečníc. V roku 1926 založili Jacques a Šimon Bockovci reštauráciu pod názvom „Etablissement Adlon,“[38] kde zaviedli každodenné tancovanie a hranie na tanečnom parkete.[39] Ich „Etablissement Adlon“ bol zábavný komplex, ktorého súčasťou bola vináreň s cigánskou hudbou, ale aj hostinec s podávaním jedál. Pre tančiareň angažovali zahraničné súbory, medzi nimi aj dámsky „jazz band“ Ireny Davis v obsadení violin, 2 sax., bjo a dr.. Hrali najnovšie americké, anglické a francúzske skladby. Ďalej tu účinkovali belgický orchester Jeana Awoutersa s trojčlennou saxofónovou sekciou až do roku 1938  (alt, ten., baryton), trúbka, klavír, bicie nástroje, černošská skupina Douglas Band a skupina Jerryho Millera. Na základe úspechov Adlonu aj iné podniky zaviedli podobné jazzovo zamerané skupiny napríklad Carlton. Na prelome 20. a 30. rokov vznikli nové tančiarne – dancingy v Astoria, Palace, Park, Tatra, Múzeum a inde. V Redoute bare vystupoval kráľ argentínskeho tanga Eduardo Bianco, nemecký orchester Weintraubs Syncopators a Orchester Charlieho Gaudriota z Rakúska, ktorý už v tomto ranom období prezentoval bratislavskému publiku symfonický jazz. K ďalším kaviarňam, kde sa hrala hudba do tanca alebo na počúvanie, patrili Štefánka, Astorka, Alžbetka, Baroška, Belinka, kde hrávali vychýrení cigánski primáši. Program typu varieté bol najkvalitnejší v Redoute bare a Múzejke.[40]

Pokým v zahraničí bola vojenská dychovka priamym vplyvom pre vznik swingových orchestrov, vývoj zábavnej hudby v bratislavských ensembloch bol odlišný. Základný význam pre rodiacu sa tanečnú a zábavnú hudbu moderného západného typu mali bratislavské salónne orchestre. Tie mali angažmán najmä vo viechach, príležitostne v luxusnejších koncertných kaviarňach. Základ pre obsadenie salónneho orchestra boli husle, klavír a bicie nástroje. Pod vplyvom vystúpení zahraničných orchestrov s prvkami jazzu sa začalo meniť obsadenie bratislavských salónnych orchestrov v kaviarňach. Pridávali do svojich bandov saxofóny, trúbky, banjo, rozširovali aparát bicích nástrojov.

Prísne sa odlišovali kaviarne od viech a hostincov. V kaviarňach a viechach sa nesmelo variť, len v hostincoch, avšak predpisy o záverečnej hodine, prevádzke hudby, kartových hrách, podávaní jedál a kávy sa porušovali a vyvolávali konflikty medzi majiteľmi podnikov. V rezolúcii z roku 1934 sa uvádza, že v dôsledku sabotovania zákona boli „príslušníci živnosti hostinskej úplne zničení konkurenciou viech.“[41] Do polovice 20. rokov slúžili ako zábavné podniky v prvom rade viechy s cigánskymi kapelami, avšak postupne sa do kaviarní zaviedol spoločenský tanec a kaviarne sa začali meniť na dancingy, v ktorých hrávali salónne orchestre (spomenutý Etablissement Adlon). Členovia salónnych orchestrov, šíriacich hot dance music, predstavovali novú kvalitu v bratislavskom spoločensko-kultúrnom živote. Boli to školení hudobníci, často prichádzali z Čiech, alebo to boli študenti bratislavského konzervatória, či cigánski hudobníci, ktorí poznali noty. V Bratislave sa v tom čase dali kúpiť notové vydania piesní pre spev a klavír zahraničných hudobných vydavateľstiev ako napríklad Francia Salaberta z Paríža, Francisa Daya a Huntera z Londýna, Irvinga Berlina z New Yorku v podobe distribuovaných nôt, ale aj SP s nahratými skladbami pre obsadenie saxofónov, trubiek, trombónov, banja a suzafónu.

Členovia salónnych orchestrov hrali aj v kinách, kde ozvučovali nemé filmy a museli pohotovo reagovať na jednotlivé skeče, gagy a obrazy vo filme. K tomu prispôsobovali repertoár, boli zručnými hudobníkmi, často sólovými klaviristami. Tento typ hudobnej produkcie bol známy ako kinohudba. V Bratislave sa začala šíriť v roku 1905, keď otvorili prvé kino Bioskop[42]. Obsadenie kapiel, ktoré hrávali v kinách bolo 1. husle, 2. husle, violončelo, flauta alebo klarinet, trúbka, harmónium alebo klavír a bicie nástroje. V Bratislave úlohu ozvučujúceho klaviristu v kinách plnili aj ženy.

Aj jestvujúce cigánske kapely, domáce salónne orchestre a zahraničné hot dance bandy sa ovplyvňovali navzájom. Niektoré cigánske súbory pôsobili ako „kombinovaná kapela“, keď do pôvodného obsadenia – husle, cimbal, kontrabas pridávajú nové nástroje – napríklad saxofón, violinofón, banjo a bicie nástroje. K takým patrila skupina huslistu Jozefa Weihovského. V roku 1925 jeho kapela vystúpila v Redoute bare v obsadení D. Seifert  – altsaxofón, bicie nástroje, Mikuláš Pongrácz – tenorsaxofón, F. Fleischmann – klavír, E. Polák – banjo. Ďalšími leadrami bratislavských skupín, ktorí prijímali nové podnety a modernizovali zvuk boli Juraj Stippanitz, Karol Fischer, Eduard Kozič a František Kráľ. Najlepšia z nich bola skupina mladých študentov hudby, zložená z hudobníkov Michal Karin – Knechtsberger – klavír, Alexander Vizváry – husle, František Žiška – saxofón a clarinet a František Macho – bicie nástroje. Michal Karin, Bratislavčan nemeckého pôvodu, v 30. rokoch aranžoval skladby aj pre populárny dámsky viedenský orchester Wiener Walzermädl Almy Rosé[43]. Keď v roku 1926 vzniklo vysielanie bratislavského Radiožurnálu, najlepšie orchestre dostávali príležitosť pre účinkovanie v priamom prenose na živo. Už neboli len dancingovýcmi kapelami do tanca v zábavných podnikoch, ale ich hudba prenikala do celoslovenského vysielania. Jazz Band Františka Kráľa hrával v kaviarni Savoy, mal v bratislavskom rozhlase od marca do júna 1927 raz v týždni hodinový program s modernou tanečnou hudbou.

V tomto multikultúrnom prostredí vzniklo prvé slovenské tango Nepovedz dievčatko nikomu od Dušana Pálku a Štefana Hozu. Pieseň hrával v roku 1932 Dušan Pálka v kruhu svojich priateľov na klavíri. Keď ju po prvý raz uviedol v bratislavskej kaviarni Redute cigánsky huslista Dieši, potom ju začali preberať a interpretovať mnohé salónne a cigánske orchestre. O rok neskôr v roku 1933 bola so spevom Štefana Hozu a sprievodom klavíra nahraná a pripravená na vydanie, vyšla na značke Ultraphonu v roku 1934 a spolu s piesňou Dita Alexandra Aranyosa a Štefana Hozu so sprievodom českého orchestra Melody Boys R.A. Dvorského. Avšak na etikete piesni Dita sa objavil text „první slovenské tango“,  ktorý na SP uviedlo vydavateľstvo Ultraphon a vošlo do histórie ako jeden z prvých sporov pri pôvodnej autorskej piesni.[44]

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-14-0681.

Poznámky:

1. Zastúpenie tohto obyvateľstva v roku 1910 bolo menej ako 1%. Židia predstavovali 3,83% obyvateľstva v roku 1930.
2. Igor Wasserberger: Vývoj slovenskej populárnej hudby v rokoch 1920-1944. In: Slovenská hudba, roč. XX, č. 2, s. 203-216.
3. Viechári predstavovali konkurenciu voči prevádzkovateľom kaviarní a hostincov, pretože podľa nich sa viechári dostali ku koncesii neoprávnene a mohli podávať víno, ale aj jedlo. Popri tom prevádzkovali kartové hry a hudbu. Peter Salner a kolektív: Taká bola Bratislava, VEDA, SAV, Bratislava: 1991, s. 92.
4. Tido J.Gašpar: Zlatá fantázia, Bratislava 1969.
5. Salner, s. 150.
6. Salner, 132.
7. Alexander Moyzes: Opera SND v prvej polovici sezóny 1933 -34, in: Elán, IV, č.5, s.7.
8. Terézia Ursínyová: Cesty operety, Opus, Bratislava: 1982, s. 46, 185.
9. Ibid.
10. Gustáv Koričánsky, In:Elán II, 1931 – 1932, č. 5, s. 6.
11. Ibid.
12. Ladislav Lajcha: Zápas o zmysel a podobu SND (Dokumenty 1933 – 1938), III. Divadelný ústav, Bratislava, s. 6 – 38.
13. Alexander Moyzes: Opera SND v prvej polovici sezóny 1933-34, in Elán, IV, č.5, s.7.
14. Ursínyová, s. 46, Salner, s. 20.
15. Ladislav Lajcha: Zápas o zmysel a podobu  SND 1920 – 1938. Bratislava 1975.
16. Hudba v bratislavských kaviarniach a cestovný ruch. Slovák, 20, 2.7.1938, č. 149, s. 5. In: Ema Kurajdová, Koncertný život Bratislavy v rokoch 1918 – 1938. Bratislava : UHV SAV, 2005, dizertačná práca, s. 29.
17. Slovensko bolo súčasťou Československej republiky a Bratislava nebola oficiálnym hlavným mestom, ale len krajským mestom na Slovensku.
18. Ursínyová, ibid., s. 52.
19. Slovenský denník 7, 29.4.1924, č. 98, s.5, in: Ema Kurajdová: Koncertný život Bratislavy v rokoch 1918 – 1938. Bratislava : UHV SAV, 2005, dizertačná práca, s. 153.
20. Black Peope v Bratislave. Slovenský denník 10, 2.2.1927, č. 26, s. 2, In: Ema Kurajdová, tamtiež, s. 154.
21. F.D.[Dostalík, František] Hindský koncert v Bratislave. Slovák 14, 6.4.1932, č. 78, s. 7, in: Ema Kurajdová, tamtiež, s. 153.
22. Od februára 1914 spájal Bratislavu s Viedňou elektrický vlak, ktorý premávala niekoľkokrát denne. Peter Salner a kolektív: Taká bola Bratislava, VEDA, SAV, Bratislava: 1991, s. 13.
23. Ibid.
24.  Ibid.
25. Wasserberger, s. 206.
26. Ibid., s. 13.
27. D. Provazník: Národnostné pomery v Bratislave. In: Dejiny Bratislavy, Bratislava 1966, s. 349-354.
28. I. Kamenec: Od Prešporka k Bratislave. Formovanie slovenského národnopolitického centra. Prednáška 14.12.1988. In: Salner, 1991, s. 14.
29. Salner, s. 16.
30. Salner, s. 22.
31. Salner, 38.
32. Ibid.
33. Gašpar, 1969.
34. Salner, 47.
35. Salner, 48.
36. Wasserberger, s.206.
37. Wasserberger, s. 204.
38. Iné pramene uvádzajú názov „Establishment Bellevue“, Salner, s. 47.
39. Wasserberger, s. 205.
40. Salner, 121.
41. Salner, 126.
42. Lexmann, Juraj: Slovenská filmová hudba 1896 – 1996. Bratislava : ASCO, 1996, s. 14, 18.
43. Agata Schindler: Klavirista Vášu Příhodu, in:  Hudobný život, roč. XLVIII, 7-8, 2016, s. 42 – 46.
44.  O prvenstvo v histórii slovenskej populárnej piesne sa uchádzajú Alexander Aranyos a Dušan Pálka, kvôli etikete „první slovenské tango“,  ktorú na SP uviedlo vydavateľstvo Ultraphon pri piesni Dita. Nepovedz dievčatko nikomu sa hrávala v bratislavských kruhoch o 2 roky skôr. LP Antológia slovenskej populárnej hudby, Opus 1991, CD Antológia slovenskej populárnej hudby, „ešte raz ku tebe prídem…“, Gibon s.r.o. Bratislava 2000, dramaturg Pavol Zelenay, remastering Alexander Soldán. Ladislav Šoltýs, Polstoročie slovenskej populárnej hudby. Hudobné križovatky IX. časť, in: Populár XV/1983, č. 9, s. 23.

Bibliografia:

Black People v Bratislave. Slovenský denník 10, 2.2.1927, č. 26, s. 2.

F.D. [Dostalík, František] Hindský koncert v Bratislave. Slovák 14, 6.4.1932, č. 78, s. 7.

Gašpar, Tido J.: Zlatá fantázia, Bratislava: 1969.

Hudba v bratislavských kaviarniach a cestovný ruch. Slovák, 20, 2.7.1938, č. 149, s. 5.

Koričánsky, Gustáv: in: Elán II, 1931 – 1932, č. 5, s. 6.

Kurajdová, Ema: Koncertný život Bratislavy v rokoch 1918 – 1938. Bratislava: UHV SAV, 2005, dizertačná práca.

Lajcha, Ladislav: Zápas o zmysel a podobu  SND 1920 – 1938. Bratislava: 1975.

Lexmann, Juraj: Slovenská filmová hudba 1896 – 1996. Bratislava: ASCO, 1996, s. 14, 18.

Moyzes, Alexander: Opera SND v prvej polovici sezóny 1933 -34, in: Elán, IV, č.5, s.7.

Provazník, Dušan: Národnostné pomery v Bratislave, in: Dejiny Bratislavy, Bratislava: 1966, s. 349-354.

Salner, Peter a kolektív: Taká bola Bratislava, VEDA, SAV, Bratislava: 1991.

Schindler, Agata: Klavirista Vášu Příhodu, in:  Hudobný život, roč. XLVIII, 7-8, 2016, s. 42 – 46.

Slovenský denník 7, 29.4.1924, č. 98, s. 5.

Šoltýs, Ladislav: Polstoročie slovenskej populárnej hudby. Hudobné križovatky IX. časť, in: Populár XV, 1983, č. 9, s. 23.

Ursínyová, Terézia: Cesty operety, Opus, Bratislava: 1982.

Wasserberger, Igor: Vývoj slovenskej populárnej hudby v rokoch 1920-1944, in: Slovenská hudba, roč. XX, č. 2, s. 203-216.