V centre pozornosti: Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1886–1920*

Dejiny Mestského divadla v Prešporku/Bratislave – dnešnej Historickej budovy Slovenského národného divadla (SND)¹ sa začali písať v roku 1884, keď Municipálny výbor mesta na odporúčanie svojej divadelnej komisie rozhodol o postavení novej budovy pre potreby divadla. Jej slávnostné otvorenie sa konalo 22. septembra 1886 za účasti predstaviteľov kultúrneho, spoločenského a politického života z Prešporku aj Budapešti. Budova patrila mestu, ktoré ju prenajímalo nemeckým a maďarským divadelným riaditeľom a ich spoločnostiam. Tento spôsob prevádzky sa uplatňoval až do roku 1920, kedy pod vplyvom politických udalostí prišlo k zmene jej organizácie a v divadle sa začali konať pravidelné predstavenia českých a neskôr aj slovenských umelcov.²

Vznik a vývoj Mestského divadla v rokoch 1886–1920 výrazne ovplyvnila skutočnosť, že Prešporok bol po stáročia mestom s obyvateľstvom hovoriacim prevažne po nemecky. Veľký dosah na spoločenský a kultúrny život jeho obyvateľov mala počas celej existencie Rakúskej a neskôr Rakúsko-uhorskej monarchie metropola Viedeň. Túto skutočnosť je možné pripísať na jednej strane geografickej blízkosti, ale taktiež spoločným zvykom obyvateľov obidvoch miest, resp. napodobňovaniu spôsobu života Viedenčanov zo strany obyvateľov Prešporka. Kvôli dlhodobej hrozbe tureckých nájazdov, ako aj vzhľadom na výhodnú polohu (blízkosť cisárskeho dvora vo Viedni) sa Prešporok od roku 1536 stal sídelným a korunovačným mestom Uhorska a spolu s vládnymi orgánmi tu prebývala väčšina uhorskej šľachty. Úzka spätosť s cisárskym mestom vyvrcholila v 18. storočí za vlády Márie Terézie, ktorá svojimi častými návštevami podporovala hospodársky a kultúrny rozvoj mesta.³ Po skončení tureckého ohrozenia sa rozhodnutím cisára Jozefa II. v roku 1783 uhorské centrálne úrady presunuli do Budína, čo znamenalo hromadný odchod vyššej šľachty z mesta. Prostredníctvom osobných kontaktov s Viedňou sa obyvatelia Prešporka snažili vyvracať provinčný ‚imidž‘ , ktorý mesto rýchlo nadobudlo.

Dôležitou udalosťou pre celú monarchiu, ale aj pre samotný Prešporok sa stalo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. Podľa zachovaných záznamov o počte a etnickom zložení obyvateľstva mesta neprišlo k výraznej zmene okamžite, nad maďarčinou tu aj po vyrovnaní naďalej dominovala nemčina, to sa začalo meniť len postupne, v priebehu nasledujúcich desaťročí. Od 80. a predovšetkým 90. rokov 19. storočia prebiehala intenzívna maďarizácia obyvateľstva, takže v čase 1. svetovej vojny mal Prešporok už výrazný maďarský charakter. Okrem obyvateľstva hovoriaceho po nemecky a po maďarsky poukazujú štatistiky na značne vysoký počet obyvateľov mesta, hlásiacich sa k slovenskej národnosti.⁴ Dokonca ešte v druhej polovici 19. storočia tvorili najpočetnejšiu skupinu hneď po nemecky hovoriacich obyvateľoch.⁵ Nepodieľali sa však na kultúrnom a spoločenskom živote mesta, pretože nepatrili k meštianskej vrstve.

Mestské divadlo v Prešporku krátko po jeho otvorení v roku 1886 (sken: archív Divadelného ústavu, Bratislava)

V čase postavenia Mestského divadla v roku 1886 bol Prešporok z perspektívy metropol Budapešti a Viedne jednoznačne provinčným mestom na západe Horného Uhorska. Označenie „provinčné“ považovali obyvatelia mesta vzhľadom na jeho slávnu minulosť za urážajúce a snažili sa mu všemožne vyhnúť. Vkladali veľké nádeje do postavenia nového divadla, do ktorého vložili mnoho úsilia a nemalé financie. Pre nich nebolo provinčným divadlom.⁶ Iný pohľad mala naň uhorská vláda, ktorá v ňom videla nielen tradičné miesto zábavy a oddychu, ale predovšetkým nástroj na presadzovanie politických a najmä národnostných ideí. Prešporčania boli veľmi citliví na každé rozhodnutie vlády, týkajúce sa divadla. Znamenalo pre nich reprezentáciu mesta v očiach celej krajiny, preto boli nespokojní s porušovaním práv vzťahujúcich sa na rozhodovanie o jeho prevádzke. Zároveň bez štátnej podpory neboli v stave financovať maďarské divadelné spoločnosti, ktoré boli v Prešporku dlhodobo stratové. Takto dochádzalo k prelínaniu zábavy a politiky, ktorou sa vyznačovalo divadelné umenie na sklonku 19. storočia, pričom prešporské Mestské divadlo nebolo výnimkou.

Divadelný život v Prešporku do roku 1884

Otvoreniu novopostavenej budovy Mestského divadla v roku 1886 predchádzal bohatý kultúrny a divadelný život, a to, ako hovoria záznamy, už od stredoveku.Jeho tvorcami boli prevažne nemeckí herci, občasne do mesta zavítala talianska divadelná spoločnosť a na začiatku 19. storočia sa objavujú prvé hosťovania maďarských divadelných riaditeľov. Tradičné pestovanie hudby a divadla v Prešporku súviselo aj s korunovačnými slávnosťami, ktoré boli dôvodom prítomnosti významných umelcov v meste. Rozkvet divadla prichádza predovšetkým v 18. storočí, za vlády Márie Terézie. Začiatkom druhej polovice 18. storočia bolo pre veľký záujem publika postavené drevené divadlo v Streleckej priekope (blízko Michalskej brány), v ktorom hrávali talianske kočovné divadelné spoločnosti Pilotiho a Girolama Bona. Keďže sa sústavne sťažovali na zlý stav provizórne postavenej budovy (lepšie povedané búdy), rozhodli sa bohaté šľachtické a meštianske rodiny prispieť na stavbu divadelnej sály, nachádzajúcej sa v Zelenom dome (Grünstüblhaus). Vznikla tak prvá ‚stála‘ (vlastne opäť provizórna) divadelná budova s dvoma poschodiami, ktorej otvorenie sa datuje pred rokom 1764. Svojou návštevou ju dokonca poctila cisárovná Mária Terézia, ktorá sa 12. júla 1764 zúčastnila na uvedení prvej nemeckej komédie.⁷ Postupne sa divadlo v Zelenom dome stávalo nevyhovujúcim, pretože záujem publika sa z roka na rok zvyšoval, priestory nezodpovedali bezpečnostným predpisom a pôsobili tu len kočovné divadelné spoločnosti.

Rudolf von Alt, Divadelné námestie s promenádou v Prešporku, so „starým divadlom“, postaveným roku 1776, v popredí;litografia (Galéria mesta Bratislavy)

Situácia sa zmenila po postavení prvého kamenného divadla v meste. Zaslúžil sa oň gróf Juraj (György) Csáky, ktorý na mestskom pozemku dal na vlastné náklady postaviť novú divadelnú budovu. Nachádzala sa na mieste terajšej Historickej budovy SND a jej otvorenie sa uskutočnilo 9. novembra 1776. Okrem divadelnej sály bola k nej pripojená aj sála Reduty, ktorá sa využívala na tanečné účely.⁸ Jedným z prvých nájomcov kamenného divadla sa stal Karl Wahr, ktorý patril medzi najlepších nemeckých divadelných riaditeľov monarchie. K ďalším dôležitým riaditeľom patrili napr. Emanuel Schikaneder⁹ a Christoph Seipp. Na začiatku 19. storočia prešlo divadlo do vlastníctva mesta a jeho prvým nájomcom sa stal Johann Christoph Kunz, neskôr Stöger (vlastným menom Johann A. Althaller) a ďalší. Posledným významným riaditeľom, ktorý pôsobil v kamennom divadle, bol Franz Pokorny.¹⁰

Vybudovanie nového Mestského divadla a zahájenie prevádzky v roku 1886

V druhej polovici 19. storočia prichádza k zvyšovaniu počtu obyvateľstva Prešporka, čo sa odráža aj v návštevnosti divadla. Kapacita kamennej budovy z roku 1776 sa postupne stáva nedostačujúcou a jej stav už nezodpovedá bezpečnostným predpisom. To bol jeden z dôvodov, prečo mesto od roku 1879 začalo uvažovať o postavení novej budovy pre divadlo. Keďže išlo o finančne náročnú záležitosť, rokovania o potrebe novej stavby sa viedli až do roku 1881, kedy mesto dospelo ku konečnému pozitívnemu záveru.¹¹ Napriek tomu rozhodlo o opätovnom otvorení novej sezóny v starom divadle, čo niektorých viedlo opäť k myšlienke, že namiesto postavenia novej budovy by bolo dostačujúce nechať opraviť starú. Boli dokonca vyhotovené plány opravy. Nakoniec sa mesto po mnohých diskusiách v roku 1884 a na základe výslovnej požiadavky uhorského ministerského predsedu Kálmána Tiszu definitívne uznieslo na postavení novej budovy, ktorá bola dokončená v roku 1886.¹² Rokovania o novom divadle a diskusie s ním súvisiace exemplifikujú spoločenské zmeny prebiehajúce v 19. storočí. Kým starú divadelnú budovu dal postaviť šľachtic, gróf Juraj Csáky, vybudovanie nového divadla bolo stredobodom záujmu prešporskej meštianskej vrstvy, silne sa vzmáhajúcej v druhej polovici 19. storočia. Prostredníctvom stavby verejných budov a zariadení demonštrovala svoju spoločenskú prevahu a nezávislosť. Konečná podoba nového divadla mala byť preto sebareprezentáciou prešporských mešťanov, čo bolo nakoniec ďalším dôvodom na jeho postavenie.¹³

Ferdinand Fellner a Hermann Helmer: Mestské divadlo v Prešporku, projekt – rez hľadiska (1884; Archív Divadelného ústavu, Bratislava)

Za hlavných architektov Mestského divadla boli vymenovaní Ferdinand Fellner a Hermann Helmer, známi projektovaním divadiel v celej Rakúsko-uhorskej monarchii i v ostatných krajinách Európy. Nápis na priečelí budovy Városi színház (Mestské divadlo) deklaroval, že divadlo postavilo mesto a že má slúžiť jeho obyvateľom.¹⁴ Do výklenkov na priečelí boli vsadené busty uhorských a svetových osobností – Goetheho, Vörösmártyho, Katonu, Liszta a Shakespeara. Ich autorom bol budapeštiansky sochár W. Marhenke.¹⁵ Vo vestibule divadla sa nachádzali dve pamätné tabule s maďarskými nápismi, na jednej z nich stálo meno starostu Prešporku Karla Mergla a na druhej meno cisára Františka Jozefa I. a ministerského predsedu Kálmána Tiszu. Steny vo vestibule boli zdobené maľbami od prešporského rodáka Kornela Spányiho, maliara pôsobiaceho v Budapešti. Budovu tvorilo rozsiahle prízemie, mezanín a dve poschodia. Bohaté vnútorné i vonkajšie zdobenia sa niesli v neobarokovom slohu. Strop divadelnej sály bohato zdobili nástenné maľby, ktoré reprodukovali výjavy z historických uhorských hier – Bánk bán, Hunyadi László, Csongor és Tünde, a postavu staromaďarského pohanského kňaza Táltosa, rozprávajúceho okolostojacim mladíkom slávne uhorské ságy. Ich autorom bol známy mníchovský maliar Leo Freiherr von Lüttgendorff-Leinburg, takisto prešporský rodák. Divadlo malo kapacitu 1170 osôb. Oproti starej budove malo dobré vybavenie šatní, priestor na odkladanie rekvizít, väčšie a modernejšie javisko, pohodlnejšie miesta na sedenie a ďalšie výhody, ktorými prevyšovalo vybavenie divadiel bežné v provinčných mestách. Osvetlenie bolo plynové, zo stropu v hľadisku visel veľký pozlátený luster, ktorého zapaľovanie prebiehalo prostredníctvom elektrického spojenia priamo z javiska. Orchester osvetľovali z bezpečnostných dôvodov olejové lampy, sviečky sa v divadle používali z tých istých dôvodov len zriedka.¹⁶ Pred divadlom bolo plánované postavenie fontány od sochára Viktora Tilgnera, ktorú plánovala darovať mestu 1. Sparkasse.¹⁷ Okolie bolo dôstojne upravené vydláždenými chodníkmi.¹⁸

Plagát k slávnostnému otvoreniu prešporského Mestského divadla 22.9.1886 (Divadelnohistorická zbierka Széchényiho národnej knižnice, Budapešť)

Slávnostné otvorenie divadla sa konalo 22. septembra 1886 za účasti ministerského predsedu Kálmána Tiszu, ktorý Prešporok navštívil vôbec prvýkrát. Program pozostával výlučne z maďarských diel – slávnostného pochodu Sándora Bertha, skomponovaného pre túto príležitosť,¹⁹ ďalej prológu Móra Jókaia Lidérczfények (Bludičky), taktiež napísaného pri príležitosti otvorenia nového divadla a predneseného v prítomnosti autora, a opery Bánk bán od Ferenca Erkela, ktorého prvé dejstvo dirigoval samotný skladateľ (ostatné dejstvá dirigoval jeho syn Sándor). Uvedený program odznel v podaní členov Kráľovskej opery a Národného divadla z Budapešti (v celkovom počte 120 osôb), ktorí po otvorení divadla absolvovali v Prešporku päťdňové hosťovanie.²⁰Po odchode hostí a doznení osláv bola dňa 30. septembra 1886 otvorením nemeckej časti sezóny zahájená denná prevádzka v Mestskom divadle.

Budova bola majetkom mesta, ktoré ju prenajímalo divadelným riaditeľom a ich spoločnostiam. Vzhľadom na počet obyvateľov, ktorých bolo v čase postavenia divadla podľa štatistických údajov zhruba 50 000, ako aj po predchádzajúcich skúsenostiach s fungovaním starého divadla, trvala sezóna šesť, príp. sedem mesiacov (spravidla od konca septembra do konca apríla, ako záver sezóny často platila Kvetná nedeľa, t. j. posledná nedeľa pre Veľkou nocou).²¹

Prešporská letná aréna (nedatované, cca 1910; sken: archív Divadelného ústavu, Bratislava)

V prenájme prešporského Mestského divadla sa – tak ako vo viacerých mestách Uhorska so zmiešaným obyvateľstvom – vyskytovalo ešte jedno špecifikum, a tým bolo rozdelenie pôvodných šiestich mesiacov sezóny medzi nemeckého a maďarského riaditeľa. Keďže v čase postavenia novej budovy tvorili Prešporčania hovoriaci po nemecky väčšinu publika, rozhodlo mesto o pridelení výhodnejších zimných mesiacov nemeckému riaditeľovi. Zvyšok sezóny patril maďarskému riaditeľovi a jeho spoločnosti. Zadelenie platilo do roku 1899, kedy mesto prenajalo divadlo jednému riaditeľovi s dvoma súbormi – nemeckým a maďarským. K pôvodnému modelu dvoch riaditeľov sa Prešporok vrátil už v roku 1902, i keď za zmenených podmienok. Maďarský riaditeľ dostal výhodnejšiu časť sezóny a taktiež sa zvýšil počet mesiacov jeho prenájmu. Napriek týmto zmenám sa nemeckí a maďarskí riaditelia v divadle striedali i naďalej, až do príchodu českých umelcov v roku 1919 a zahájenia prevádzky Slovenského národného divadla roku 1920.

Rozdelením sezóny medzi dvoch nájomcov prišlo k skráteniu šesťmesačného obdobia, čo pre mesto znamenalo problém, pokiaľ išlo o to, získať kvalitného riaditeľa, keďže mu mohlo ponúknuť len niekoľkomesačný prenájom divadla. Preto hneď na začiatku prevádzky divadla uzavrel Prešporok dohodu s vtedajším východouhorským (dnes západorumunským) mestom Temešvár (v tých časoch s podobným zložením obyvateľstva ako Prešporok) o striedavom pôsobení nemeckého a maďarského riaditeľa v divadlách obidvoch miest. Dohoda trvala 13 rokov (1886–1899), jej výsledkom bolo zabezpečenie polročného prenájmu divadla pre nemeckého i maďarského riaditeľa.²²

Prenájom Mestského divadla sa uskutočnil na základe uzavretia zmluvy medzi divadelným riaditeľom a mestom. Zmluva obsahovala podmienky potrebné na zabezpečenie umeleckej a technickej stránky prevádzky divadla. Riaditeľ bol povinný zabezpečiť pestrý repertoár zostavený zo žiadaných činoherných a hudobnodramatických predstavení, t. j. v dobovej terminológii: opery, operety, hry (nem. Spiel, maď. játék), komédie (nem. Komödie, maď. komédia), frašky (nem. Posse, Schwank, maď. bohózat) a veselohry (nem. Lustspiel, maď. vígjáték) V posledných rokoch 19. storočia, ale predovšetkým v 20. storočí pribudla k vymenovaným druhom ešte „novodobá dráma“ (nem. modernes Drama, maď. korszerűdráma). Taktiež sa vyžadovalo hosťovanie sólistov zo známych divadiel vo Viedni, Budapešti, Prahe. Okrem tzv. Normatage, ktorými boli veľké cirkevné sviatky ako Vianoce a Veľká noc, musel riaditeľ denne ponúkať predstavenia v divadle.

Na splnenie náročných požiadaviek musel riaditeľ zostaviť adekvátny umelecký personál a angažovať dostatočný počet hudobníkov do divadelného orchestra.²³ Celkový počet sólových hercov a spevákov (tak v nemeckom, ako aj v maďarskom súbore), pôsobiacich v Prešporku v rámci jednej sezóny, sa pohyboval okolo tridsiatky. V prípade, že riaditeľ pravidelne uvádzal operu, angažoval do svojho súboru približne štyridsať sólistov.²⁴ Získať dobrých hercov a spevákov bolo ťažké, pretože prevádzka divadla bola len polročná, a preto sa každý lepší umelec snažil získať miesto v divadlách vo Viedni alebo Budapešti. Z tohto dôvodu dochádzalo k častým výmenám sólových členov v rámci divadelnej spoločnosti. To sa týkalo predovšetkým spevákov a speváčok, čím sa kvalitné naštudovanie opery stávalo prakticky nemožným. Okrem dobrých spevákov si opera vyžadovala vyšší počet zboristov (priemerný počet členov zboru sa pohyboval okolo 24 osôb) a hráčov orchestra. Operné predstavenia sa spravidla konali až na konci sezóny, kedy bol umelecký personál už zohratý.²⁵

Na technickej prevádzke divadla sa okrem riaditeľa podieľalo mesto ako vlastník budovy. Zo záznamov v prešporských mestských účtovných knihách vyplýva, že za prenájom divadla sa neplatilo, riaditeľ sa však podieľal na platení účtov za plyn, vodu a kúrenie. So zvyšovaním cien a predovšetkým s dôraznou maďarizáciou, ktorá si vyžadovala sústavnú ekonomickú podporu maďarského riaditeľa, prispievalo mesto od začiatku 20. storočia vyššou čiastkou na divadlo, avšak výdavky na jeho umeleckú prevádzku (gáže a odmeny pre členov súboru, hosťovania), ako aj platy pre zamestnancov divadla a technický personál zostávali aj naďalej na pleciach riaditeľa. V porovnaní s inými mestami v monarchii patril Prešporok medzi tie, ktoré prispievali na divadlo nižšou sumou. K zmene prišlo až po roku 1902, teda v čase, kedy sa zvýšil počet mesiacov maďarskej sezóny. Dovtedy mesto prispievalo istou čiastkou na maďarské predstavenia; nemecké si mali – podľa vyjadrenia divadelnej komisie – zarobiť na seba samé.

Divadelní riaditelia pôsobiaci v Mestskom divadle v rokoch 1886–1920 a uvádzaný repertoár

Úspešnosť riaditeľov a ich divadelných spoločností bola podmienená získaním priazne publika, ktoré pochádzalo predovšetkým z radov mešťanov hovoriacich po nemecky. Tí boli zvyknutí na ponuku nemeckých riaditeľov a preukazovali im aj určitú vernosť – navštevovali tak výborné, ako aj menej dobré nemecké predstavenia. Voči maďarských riaditeľom boli do značnej miery zhovievaví, akceptovali ich prítomnosť v Mestskom divadle, avšak ich predstavenia navštevovali len v tom prípade, že mali výbornú úroveň. Nešlo však o dennú návštevu divadla, ako tomu bolo v prípade nemeckých predstavení. V dôsledku toho mali maďarskí riaditelia v Prešporku nízky výnos zo vstupného a museli mesto po určitom čase zase opustiť.

Počas rokov 1886–1920 sa v prešporskom Mestskom divadle vystriedalo spolu desať divadelných riaditeľov, traja nemeckí a siedmi maďarskí.²⁶ Každý z nich mal svoj vlastný umelecký súbor, ktorý sa podieľal na umeleckej prevádzke počas mesiacov prenájmu. K nemeckým riaditeľom patril Max Kmentt (v Prešporku pôsobil ešte pred postavením novej divadelnej budovy, nové Mestské divadlo mal v prenájme v zimných mesiacoch počas sezón 1886/1887 – 1889/1890), Emanuel Raul (nastúpil po Kmenttovi v roku 1890 a z mesta natrvalo odišiel v roku 1899) a Paul Blasel (bol najdlhšie pôsobiacim nemeckým riaditeľom v Mestskom divadle, svoje pôsobenie v Prešporku začal v jarných mesiacoch sezóny 1902/1903 a ukončil v roku 1919).

Prvým maďarským riaditeľom, ktorý pôsobil v Mestskom divadle, bol Károly Mosonyi (v Prešporku zostal len dve sezóny 1886/1887 a 1887/1888), po ňom nastúpil Ignácz Krecsányi (jeden z najznámejších maďarských riaditeľov v provincii, v prešporskom Mestskom divadle pôsobil spolu jedenásť rokov, od roku 1889 do roku 1899, vždy počas jarných mesiacov), ďalej Iván Relle (Mestské divadlo mal v prenájme v rokoch 1899 až 1902), Mihály Szendrey (svoje pôsobenie v Prešporku začal na jeseň roku 1902 a skončil v roku 1905), Péter Andorffi (v Mestskom divadle zostal len dve sezóny, od roku 1905 do roku 1907), Kálmán Balla (divadlo prevzal po krachu predchádzajúceho riaditeľa Andorffiho v roku 1907, v Prešporku zostal do roku 1911) a Károly Polgár (posledný maďarský riaditeľ, s ktorým mesto uzavrelo zmluvu o prenájme divadla, patrila mu takmer celá sezóna v rokoch 1911–1919).

Nemeckí riaditelia dostali Mestské divadlo do prenájmu na základe úspešného absolvovania konkurzu a následného uzatvorenia zmluvy s mestom, ktorej platnosť bola spravidla trojročná. V prípade spokojnosti s ich umeleckými ako aj finančnými výsledkami bola zmluva po opätovnom zvládnutí konkurzu predĺžená. To platilo aj pre maďarských riaditeľov, avšak s tým rozdielom, že zmluva im bola predlžovaná automaticky, t. j. bez absolvovania konkurzu. Zároveň od roku 1902 nemalo mesto takmer žiaden vplyv na výber maďarských riaditeľov, pretože uhorská vláda priamo dosadzovala svojich kandidátov.²⁷ Okrem riaditeľa Maxa Kmentta, ktorý pôsobil v Mestskom divadle len 4 sezóny (porušil zmluvné podmienky, preto s ním mesto predčasne ukončilo obnovenú zmluvu), sa pôsobenie nemeckých riaditeľov vyznačovalo stabilitou a umeleckých úspechom. To platilo tak o období účinkovania Emanuela Raula, ako aj jeho nástupcu Paula Blasela. Zmluva s Raulom bola predĺžená dvakrát, t.j. v roku 1893 a 1896. Ku jej skončeniu prišlo v roku 1899 z dôvodu stupňujúceho sa tlaku zo strany prešporských maďarských kruhov podporovaných uhorskou vládou, usilujúcich sa o získanie lepšej pozície pre maďarského riaditeľa.²⁸ Aby mesto vyhovelo ich požiadavkám, prijalo ponuku maďarského riaditeľa Ivána Relleho, ktorý sa zaviazal angažovať tak nemeckých ako aj maďarských umelcov (t. j. pri uzatváraní zmluvy prisľúbil vytvoriť dva umelecké súbory) a uvádzať striedavo maďarské a nemecké predstavenia počas celej sezóny. Tak prišlo k zásadnej zmene vo veci rozdelenia sezóny, ktorá bývala už od roku 1886 rozčlenená na nemeckú a maďarskú časť. Tento spôsob umeleckej prevádzky, ktorý sa uplatňoval len tri sezóny (1889/1890 – 1891/1902), sa ukázal ako neudržateľný, pretože jeden riaditeľ nemohol uživiť dva umelecké súbory, a to aj napriek tomu, že počet umeleckých členov každého súboru bol znížený na minimum. Okrem finančných ťažkostí zaznamenalo divadlo silný pokles umeleckej úrovne predstavení, proti čomu protestovali obyvatelia mesta. Situácia vyvrcholila v spore o divadlo v roku 1901, kedy vláda požadovala stabilizáciu maďarského divadla v Prešporku prostredníctvom zrušenia nemeckých predstavení, príp. prenechania zimných mesiacov sezóny maďarskému riaditeľovi.²⁹ Aj napriek silným protestom zo strany mnohých Prešporčanov bol druhý variant návrhu v roku 1902 prijatý. Na jeseň toho roku prvýkrát začínal sezónu v divadle maďarský riaditeľ. Nemeckému riaditeľovi boli pridelené jarné mesiace, počas ktorých bola návštevnosť divadla nižšia. Napriek tejto nevýhode mesto našlo výborného umelca a skúseného divadelného riaditeľa Paula Blasela, ktorý sa s Mestským divadlom natrvalo rozlúčil až v roku 1919.

Účinkovanie maďarských riaditeľov v Prešporku dlhodobo sprevádzal nízky záujem publika o ponúkané predstavenia. I keď riaditeľ Ignácz Krecsányi patril medzi najlepších maďarských divadelných riaditeľov v provincii, v Prešporku sa nenašiel dostatok obyvateľov, ktorí by ho pravidelnou návštevou podporovali. Podobný osud zdieľali i jeho nasledovníci, a to aj napriek rozhodnutiu vlády o potrebe stabilizácie maďarského divadla v Prešporku. Okrem riaditeľa Relleho, ktorému sa z dôvodu finančných ťažkostí nepodarilo dosiahnuť ani minimálnu umeleckú úroveň predstavení, bola ponuka ostatných maďarských riaditeľov prijateľná a predstavenia mali umeleckú hodnotu. Od roku 1906 bola z rozhodnutia vlády maďarská časť sezóny predĺžená a nemecká skrátená, na čo väčšina Prešporčanov reagovala tým, že nenavštevovali Mestské divadlo počas prítomnosti maďarskej spoločnosti. Ako najčastejšie dôvody tohto postoja sa uvádzala nízka úroveň maďarských predstavení, ako aj ich údajne nemorálny obsah. Zníženie návštevnosti divadelných predstavení malo za následok rozvinutie koncertného života v meste a podľa správ v denníkoch v tejto súvislosti stúpla návštevnosť viedenských divadiel.

Od roku 1911 prišlo opätovne k zníženiu počtu nemeckých predstavení; zostali im vyhradené len dva mesiace. Avšak návštevnosť divadla tým už až tak neutrpela, pravdepodobne z dôvodu, že v zložení stáleho publika sa odrazila zmena v etnickom zložení obyvateľstva. Následkom dlhoročnej maďarizácie sa v meste už našiel dostatok divákov maďarských predstavení a návštevnosť maďarských predstavení, bola dobrá, a to aj po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914. Keďže nastala dlho očakávaná stabilizácia maďarského divadla v meste, navrhli viacerí predstavitelia mesta začiatkom roku 1918 pozdvihnúť prešporské Mestské divadlo na úroveň divadla so stabilnou celoročnou prevádzkou a pomenovať ho Národným divadlom.³⁰ Kvôli vojnovým udalostiam sa uskutočnenie tohto plánu odsunulo na neskôr a z dôvodu zmenenej politickej situácie k jeho naplneniu nikdy nedošlo.

Vymenované politické udalosti mali vplyv na umeleckú úroveň prešporského Mestského divadla. Striedaním nemeckých a maďarských riaditeľov mohol vzniknúť priestor pre konkurenciu a tým možnosť kvalitatívneho rastu, avšak z viacerých dôvodov sa tak nestalo. Divadlu patrilo prvenstvo medzi ostatnými provinčnými divadlami v Uhorsku, k čomu vo veľkej miere prispela blízkosť Viedne a snaha Prešporčanov podobať sa tejto metropole, ale predovšetkým lokálpatriotizmus prešporských obyvateľov, ktorí chceli v očiach Uhorska zaujať miesto popredného uhorského mesta. Pri zostavovaní hracieho plánu preto musel riaditeľ vziať do úvahy požiadavky, obsiahnuté v zmluve, avšak pri výbere konkrétnych diel bol závislý od vkusu platiaceho publika.

Repertoár uvádzaný v prešporskom Mestskom divadle bol tradičným repertoárom divadiel v provincii v období na konci 19. a začiatku 20. storočia. Svojím širokým záberom mal osloviť čo najväčšiu časť obyvateľstva, pretože vzhľadom na spôsob prevádzky musel zabezpečiť príjem pre riaditeľa a jeho divadelnú spoločnosť. V čase postavenia Mestského divadla sa vo Viedni skončilo obdobie viedenských frašiek, avšak v prešporskom divadle s jeho provinčnejším profilom patrili diela autorov Johanna Nestroya (Der böse Geist Lumpacivagabundus, Einen Jux will er sich machen, Das Mädel aus der Vorstadt, Der Talisman) a Ferdinanda Raimunda (Der verwunschene Schloss, Der Bauer als Millionär, Der Verschwender) až do konca 19. storočia k najhrávanejším. Popri nich boli pred aj po roku 1900 najhranejšími autormi frašiek a veselohier Gustav Kadelburg, Franz von Schönthan, Oskar Blumenthal a Franz von Koppel-Ellfeldt.³¹ Okrem nemeckých a rakúskych autorov boli veľmi obľúbení francúzski dramatici Victorien Sardou (Madame Sans Gêne,Cyprienne, Georgette, Fedora,Patrie), Alexander Bisson (Le Contrôleur des wagons-lits, Monsieur le directeur,La famille Pont-Biquet) a Edouard Pailleron (Les Cabotons,La souris).

Druhým obľúbeným hudobno-dramatickým druhom bola opereta, zvlášť viedenská. Jej konjuktúra vrcholila vo Viedni v druhej polovici 19. storočia, a to isté sa dá pozorovať (s niekoľkoročným oneskorením) aj v Prešporku. K najobľúbenejším autorom patrili Johann Strauss (Netopier, Cigánsky barón, Noc v Benátkach, Karneval v Ríme, Simplicius), Karl Millöcker (Žobravý študent, Viceadmirál, Úbohý Jonatán, Gasparone)a Franz von Suppé (Boccaccio, Donna Juanita,Veselí chlapci, Krásna Galatea, Fatinica,Model). Viedenských autorov dopĺňali operety Jacquesa Offenbacha (Hoffmannove poviedky, Krásna Helena, Orfeus v podsvetí). Operety mali do roku 1900 v dennom repertoári jednoznačne prevahu, a aj na začiatku 20. storočia patrili k často hrávaným dielam. V novom storočí ich doplnila tvorba „strieborného veku“ viedenskej operety: Franza Lehára (Drotár,Veselá vdova, Viedenské ženy, Gróf z Luxemburgu, Cigánska láska, Svadba zo žartu, Princezná, Eva), Emmericha Kálmána (Jesenné manévre, Cigánsky primáš, Čardášová princezná, Fašiangová víla) a Edmunda Eyslera (Bruder Straubinger, Künstlerblut, Der lachende Ehemann, Der Frauenfresser, Die Schützenliesl).

Pre prešporské publikum znamenali frašky, veselohry a operety zdroj dennej zábavy. Boli uvedené spravidla niekoľkokrát v priebehu sezóny, často pred vypredaným hľadiskom. Uvádzali ich tak nemeckí ako aj maďarskí riaditelia, každý vo svojom jazyku. Maďarskí riaditelia okrem toho zaraďovali do svojho repertoáru maďarské ľudové hry, spevohry a veselohry, autormi tých najhranejších boli Lajos Dóczy (A csók[Bozk], Az utolsó szerelem [Posledná láska], Széchy Mária), Ferenc Csepreghy (A piros bugyelláris [Červená peňaženka], Sárga csikó [Žlté žriebä]), Ede Tóth (A falu rossza [Dedinský beťár]), Sándor Lukácsy (Kózsa Jutka, A vereshajú [Ryšavec]), Ede Szigligeti (A czigány [Cigán]),Viktor Rákosi (A dezentor [Dezertér]),László Rátkay (Felhő Klári).³²V porovnaní s nemeckými a rakúskymi veselohrami a fraškami mali u prešporského publika slabší ohlas; Prešporčania ich poznali, avšak neznamenali pre nich preferovaný druh zábavy. Počas 1. svetovej vojny sa na doskách divadla objavili už aj predstavenia typu varieté a revue.

Od začiatku divadelnej prevádzky bola najžiadanejším hudobno-dramatickým druhom opera. Kvôli pravidelným návštevám viedenskej Dvornej opery a hosťovaniu viedenských umelcov v Mestskom divadle mali Prešporčania vysoké nároky na umeleckú úroveň ponúkaných naštudovaní. Medzi najčastejšie hrané diela patrili opery Maškarný bál, La traviata, Trubadúr, Rigoletto (G. Verdi), Faust (Ch. Gounod), Carmen (G. Bizet), Komedianti (R. Leoncavallo), Sedliacka česť (P. Mascagni). Ponúkali ich tak nemeckí, ako aj maďarskí riaditelia. Ďalej publikum vysoko hodnotilo „romantické opery“ Richarda Wagnera (Lohengrin, Blúdiaci Holanďan, Tannhäuser), pričom ich uvádzanie záviselo od získania kvalitných sólových členov umeleckého súboru, príp. od možnosti angažovať hosťujúcich sólistov.

Hudobno-dramatický repertoár dopĺňali činoherné predstavenia. Žiadanými autormi boli „klasici“: William Shakespeare (Richard III., Hamlet, Othello, Rómeo a Júlia, Benátsky kupec, Sen noci svätojánskej), Friedrich Schiller (Panna Orleánska, Zbojníci, Mária Stuartová, Úklady a láska), Alexander Dumas ml. (Dáma s kaméliami, Kean). Koncom 19. storočia, ale najmä v 20. storočí prenikajú do denného repertoáru predovšetkým nemeckých riaditeľov súdobí autori Hermann Sudermann (Heimat, Es lebe das Leben,Das Glück im Winkel, Der gute Ruf), Gerhard Hauptmann (Furman Henschel,Potopený zvon, Bobrí kožuch, Tkáči), Henrich Ibsen (Opory spoločnosti,Hedda Gabler), Arthur Schnitzler (Milkovanie, Živé hodiny,Večera na rozlúčku). Maďarskí riaditelia uvádzali týchto súčasných nemeckých autorov len výnimočne. Prešporské publikum neodmietlo možnosť spoznať novú činohernú tvorbu, avšak spravidla uprednostnilo známe a osvedčené diela. Výnimkou bolo obdobie pôsobenia nemeckého riaditeľa Paula Blasela (predovšetkým od roku 1906 do roku 1919), ktorý uvádzal náročný činoherný repertoár a návštevnosť predstavení bola veľmi dobrá.³³

Nahliadnuť do hracieho plánu jednej sezóny umožňuje epilóg uverejnený v denníku Westungarischer Grenzbote na konci nemeckej sezóny.³⁴ Od 29. septembra do 15. februára bolo v divadle uvedených spolu 134 predstavení vrátane 17 noviniek a divadlo bolo len šesť dní zatvorené. Z celkového počtu predstavení bolo predvedených 25 rozličných opier (G. Verdi: Trubadúr, La traviata,Rigoletto, Ch. Gounod: Faust, C. M. Weber: Čarostrelec, G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Lucrezia Borgia, W. A. Mozart: Don Giovanni, Čarovná flauta, Figarova svadba, L. Halévy: Židovka, H. Marschner: Hans Heiling, R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, L. van Beethoven: Fidelio, G. Bizet: Carmen a i.), a topočas 50 operných večerov. Ďalej bolo uvedených (podľa dobovej klasifikácie) osem tragédií (Racine: Medea, W. Shakespeare: Othello, Hamlet, Richard III., Romeo a Júlia, J. W. Goethe: Egmont a i.), sedem drám (A. Dumas ml.: Dáma s kaméliami, V. Sardou: Fedora, F. Schiller: Don Carlos, Ch. Michel: Henri Prairie a i.),štrnásť hier (A. Dumas ml.: Francillon, Neznáma, J. Julian: Ralph William, J. Müller-Karo: Madeleine, J. Echegaray: Galeotto, Erckmann-Chatrian: Poľský žid a i.), dvanásť veselohier (F. v. Schönthan: Goldene Fische, R. Benedix: Dr. Wespe a i.), šesť frašiek (J. Rosen: Gemischte Gesellschaft, A. Valabréque – M. Ordonneau: Durand-Durand, a i.), dvanásť operiet (K. Millöcker: Gasparone, J. Strauss: Cigánsky barón, Noc v Benátkach, Netopier, Karneval v Ríme, Ch. Lecocq: Giroflé-Giroflá, F. Suppé: Boccaccio, R. Dellinger: Don Cesar, J. Offenbach: Orfeus v podsvetí, A. Sullivan: Mikádo a i.)a päť frašiek so spevom. Popri večerných predstaveniach sa konalo osemnásť popoludňajších.

Rôznorodosť repertoáru bola dôsledkom skutočnosti, že kmeňové publikum navštevovalo divadlo každý deň; preto bol riaditeľ nútený ponúknuť program zostavený z charakterovo rozličných diel. Otázkou zostáva kvalita uvedenia: podľa mienky dobových kritikov sa nemecké divadelné predstavenia vyznačovali vyššou kvalitou než maďarské.

Významné hosťovania v Mestskom divadle

Každý divadelný riaditeľ, ktorý si prenajímal Mestské divadlo, sa zaväzoval k pravidelnému organizovaniu hosťovaní. V prípade nemeckých riaditeľov išlo najčastejšie o pozývanie umelcov z Viedne, príp. z iných rakúskych alebo nemeckých miest. K najčastejším hosťom patrili členovia viedenských divadiel Hofoper a Hofburgtheater, ako napr. Minna Walter, Theodor Reichmann, Marie Pospischil, Bernhard Baumeister, Rudolf Tyrolt, ako aj Adolf Sonnenthal, Alexander Girardi, Hugo Thimmig a ďalší. Ich obľúbenosť u publika bola veľmi veľká, množstvo prešporských mešťanov pravidelne cestovalo za umením do viedenských divadiel, preto poznali tamojších hercov a spevákov. Maďarskí riaditelia pozývali do Prešporka umelcov z Budapešti, pre publikum však boli často neznámi. Z členov Maďarskej kráľovskej opery (Magyar királyi opera) a Národného divadla (Nemzeti színház) v Mestskom divadle hosťovali napr. Emília Pajor, Jenő Déry, Viktor Dalnoky, Róza Dömjén Festetics a ďalší. Dá sa povedať, že hosťovania (predovšetkým viedenských) umelcov patrili k takmer dennej ponuke. Okrem sólistov vystupovali v Mestskom divadle viaceré viedenské súbory ako napr. Wiener Hauptstadt Ensemble, Wiener Novitäten Ensemble a Neue Wiener Bühne.

K nezvyčajným udalostiam v histórii Mestského divadla nesporne patrí dvojnásobné hosťovanie operného súboru českého Národného divadla z Brna pod vedením Františka Lacinu v rokoch 1902 a 1905. Jeho iniciátorom bolGustav Mauthner, kritik prešporského denníka Westungarischer Grenzbote a zároveň majiteľ koncertnej agentúry. Prvé hosťovanie v roku 1902 sa konalo po predčasnom ukončení neúspešnej maďarskej sezóny pod vedením riaditeľa Ivána Relleho. Prešporčania boli dlhodobo nespokojní s výkonmi členov jeho spoločnosti, ako aj s vynechaním operného repertoáru, preto netrpezlivo očakávali vystúpenie českých hostí. Svedčia o tom mnohé správy v prešporských denníkoch, ktoré obzvlášť vyzdvihovali kompletnosť českého operného súboru, schopného odohrať plánované predstavenia. Brniansky súbor bol ešte doplnený o členov Národného divadla z Prahy a spolu tu malo vystúpiť 15 sólistov, 24 zboristov (12 žien a 12 mužov) a 30 komparzistov. Všetky predstavenia sprevádzal orchester s počtom 30 hudobníkov. So zreteľom na neznalosť češtiny v Prešporku boli pre obecenstvo vydané brožúrky s podrobným opisom deja uvádzaných operných predstavení a životopismi autorov v maďarskom a nemeckom jazyku. Na ich zostavení spolupracovali okrem iných aj brnianski spisovatelia. Podobné informácie obsahovali články uverejňované na prvých stránkach obidvoch denníkov, v ktorých sa okrem iného písalo aj o českých zvyklostiach. Z plánovaných predstavení bola prešporskému publiku známa len Smetanova Predaná nevesta. Jej premiéra v roku 1895 pod vedením riaditeľa Emanuela Raula mala veľký úspech, avšak jej uvedenie v pôvodnom jazyku bolo novým zážitkom.

Hosťovanie sa začalo na Veľkonočnú nedeľu, presne 30. marca 1902 a trvalo spolu 16 dní, teda do 14. apríla. Po jeho skončení mal súbor pôvodne namierené do Splitu, ale počas hosťovania v Prešporku dostal ponuku na odohranie niektorých predstavení v Budapešti.³⁵ Riaditeľ František Lacina stavil na české diela, dovtedy v Prešporku neznáme. V programe prevažovali české opery a spevohry. Pri slávnostnom zahájení hosťovania odznela ako prvá už spomínaná Smetanova Predaná nevesta, ktorej uvedenie nadchlo vypredané divadlo a bolo predzvesťou veľkého úspechu hosťovania českých umelcov.³⁶

Program nasledujúcich dní tvorili opery Hubička, Tajomstvo, Libuša, Dve vdovy, Dalibor (B. Smetana), Psohlavci (K. Kovařovic), Čert a Kača (A. Dvořák), Popoluška (J. R. Rozkošný), ďalej Piková dáma (P. I. Čajkovskij),Carmen (G. Bizet), Asrael (A. Franchetti) a Kráľovná zo Sáby (C. Goldmark). Spolu bolo uvedených 12 opier, z toho 8 českých a 4 inojazyčné. Najväčšej priazni sa tešili Smetanove diela, avšak i ostatné opery boli odohraté pred vypredaným hľadiskom.³⁷ Veľký záujem vzbudila Čajkovského opera Piková dáma, ktorú prešporské publikum počulo prvýkrát. Obecenstvo jednotlivých sólistov zakaždým odmenilo kvetinovými darmi. Medzi tých najobľúbenejších patrili sólistky Jetty Kurz, Maria Skala a Vera Pivonka. Z mužských sólistov vynikol Julius Bochníček.

Iný charakter majú správy prinášajúce informácie o druhom hosťovaní operného súboru českého Národného divadla z Brna v Prešporku, o ktoré sa opäť zaslúžil Gustav Mauthner. Predstavenia sa začali 2. mája, teda krátko po skončení nemeckej sezóny, a trvali do 18. mája 1905. Príčina tkvela pravdepodobne v tom, že nešlo o úplnú novinku (nasvedčuje tomu aj menšia propagácia hosťovania), ako aj skutočnosť, že českí umelci tento raz vystupovali po skončení nemeckej sezóny, ktorá mala dobrú úroveň. O to viacej sa český súbor opätovne snažil dokázať svoju kvalitu a ponúkol obecenstvu zaujímavý repertoár. Výhodou bolo, že riaditeľ Paul Blasel uvádzal predovšetkým činohru, a tak boli operné predstavenia pre publikum opäť raz veľkou udalosťou.

Oproti hosťovaniu v roku 1902 bol uvádzaný program viacej vyvážený, okrem českej klasiky (B. Smetana: Predaná nevesta, Dalibor, Tajomstvo, Z. Fibich: Šárka,V. Blodek: V studni) uviedol súbor opery Sedliacka česť (P. Mascagni), Komedianti (R. Leoncavallo), Bohéma (G. Puccini), Eugen Onegin (P. I. Čajkovskij), Otello (G. Verdi) a Hoffmannove poviedky (J. Offenbach). Zaujímavosťou bolo uvedenie opery prešporského hudobníka Augusta Norgauera Jadwiga v českom preklade, ktorú predchádzajúcu sezónu naštudoval riaditeľ Lacina v Brne. Otváracím predstavením sa opäť stala Predaná nevesta,výkony umelcov boli údajne poznačené únavou z cesty. Priebeh ďalších predstavení bol veľmi dobrý a prešporské publikum vďačné za každé operné predstavenie, ktorých v tom čase bolo v Mestskom divadle stále menej.³⁸

Hosťovanie českých umelcov sa už viackrát neopakovalo, ale oba realizované zájazdy zanechali hlboký dojem o výbornej úrovni českého operného umenia. Česká opera bola dovtedy v Prešporku uvedená len výnimočne, a to počas pôsobenia riaditeľa Emanuela Raula, ktorý niekoľkokrát úspešne naštudoval Predanú nevestu v nemeckom jazyku. Po skončení druhého hosťovania v roku 1905 sa na doskách Mestského divadla objavila až po roku 1919, a to z dôvodu politických a spoločenských zmien, ku ktorým prišlo po skončení 1. svetovej vojny.

Gustav Wintersteiner, opona Mestského divadla v Prešporku, vytvorená roku 1911 (fotografia nedatovaná; sken: archív Divadelného ústavu, Bratislava)

Rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a začlenenie Prešporka do novovzniknutej Československej republiky výrazne ovplyvnili dovtedajšiu prevádzku prešporského Mestského divadla. Po počiatočných sľuboch o zachovaní spôsobu prenájmu divadla nemeckému a maďarskému riaditeľovi s výnimkou letných mesiacov, ktoré mali patriť českej divadelnej spoločnosti, začala nová vláda vyvíjať tlak na dovtedajších nájomcov divadla. Prostredníctvom nariadení požadovala stále vyšší počet mesiacov pre novozaložené Družstvo SND, ktoré malo byť základom pre etablovanie slovenského divadla, spočiatku (z dôvodu absencie slovenských umelcov) suplovaného českými hercami a spevákmi.³⁹ Na zabezpečenie predstavení v českom jazyku angažovalo Družstvo SND Východočeskú divadelnú spoločnosť na čele s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom. Reakcia prešporského obyvateľstva na tieto udalosti, drasticky vplývajúce na dovtedajšiu divadelnú prevádzku, bola negatívna, pretože Mestské divadlo považovali i naďalej za svoje a nárokovali si tak nemecké, ako aj maďarské predstavenia. Po výraznom skrátení pôvodných sezón protestovali bojkotovaním českých predstavení a pravidelne navštevovali nemecké a maďarské predstavenia, ktoré napokon organizovali už len umelecké agentúry.

Paralelná prítomnosť nemeckého, maďarského a českého umeleckého súboru v meste po roku 1920 mala za následok výrazné pozdvihnutie úrovne divadelného umenia. Toto obdobie sa však rýchlo skončilo, pretože uchovanie kultúrnej a jazykovej rôznorodosti Prešporka, resp. budúcej Bratislavy nepatrilo k prioritám nového vedenia divadla (a ani k prioritám štátnej politiky).⁴⁰

Namiesto záveru

Do roku 1955 sa v budove Mestského divadla konali všetky predstavenia (operné, baletné a činoherné), po dokončení stavby Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v roku 1955 sa činohra presťahovala do novej divadelnej budovy. V 60. rokoch 20. storočia sa začalo uvažovať nad postavením novej budovy pre potreby divadla, so samotnou výstavbou sa však začalo až v 80. rokoch a stavba bola dokončená a slávnostne otvorená 14. apríla roku 2007. Tým sa uzavrela etapa centrálnej pozície divadelnej budovy, postavenej v roku 1886, ktorá jej patrila tak z hľadiska urbanistického, ako aj spoločensko-sociálneho.⁴¹ Divadlo bolo nesporne stredobodom kultúrneho a spoločenského života obyvateľov Prešporka/Bratislavy. Túto skutočnosť akoby nepriamo potvrdzovalo aj umiestnenie novej divadelnej budovy do urbanistického priestoru, v ktorom podľa urbanistických predstáv zo 70.–80. rokov malo vyrásť nové centrum mesta – čo sa určitým, aj keď celkom iným spôsobom aj naplnilo. Divadlo ostáva i naďalej v centre, a to aj napriek odlišnej spoločensko-politickej situácii, ktorou sa vyznačuje dnešná Bratislava.

 

^ Tento príspevok vznikol v rámci projektu VEGA č. 1/0914/15.

¹ Budova Mestského divadla z roku 1886 je (až na prístavbu zo 70. rokov 20. storočia) totožná s budovou SND nachádzajúcou sa dnes na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Dnes sa označuje ako Historická budova SND.

² Pri vypracovaní príspevku som vychádzala z pramenného výskumu rešeršovaním denníkov Pressburger Zeitung, Westungarischer Grenzbote, Pressburger Presse, t. j. nemeckej tlače. Maďarské denníky Pozsonyvidéki lapok a Nyugatmagyarországyi hiradó som rešeršovala len okrajovo. Je preto možné, že pokiaľ by sa v budúcnosti uskutočnil výskum spojený so systematickým rešeršovaním maďarskej tlače, viedlo by to k upresneniu niektorých mojich čiastkových záverov.

³Dôkazom viedenského rázu vtedajšieho Prešporku je napr. úryvok z opisu cesty Philippa Ludwiga Hermanna po Rakúskej monarchii z roku 1789: „Die Einwohner Pressburgs sind ganz wienerisch mit Leib und Seele, so wie alle ihre öffentliche[n] Einrichtungen Nachahmungen der Wienerischen sind.“ Jozef Tancer, Im Schatten Wiens. Zur deutschsprachigen Presse und Literatur im Pressburg des 18. Jahrhunderts, Bremen 2008, s. 17.

⁴ Otázka etnického zaradenia obyvateľstva žijúceho v uhorských mestách na prelome 19. a 20. storočia je značne komplikovaná. Obzvlášť v Prešporku, ktorý ležal na západnej hranici Uhorska blízko viedenskej metropoly a zároveň bol vystavený silnej maďarizácii, sa rozdelenie obyvateľstva na nemecké a maďarské javí ako problematické. V texte štúdie sú preto použité pojmy obyvatelia hovoriaci po nemecky a po maďarsky.

⁵ Súviselo to pravdepodobne s postupným rozširovaním mesta, pretože slovenskí obyvatelia sa usádzali predovšetkým na jeho predmestiach. V Prešporku boli najčastejšie zamestnaní ako služobníctvo, neskôr ako robotníci v podnikoch. Por. Zuzana Francová, Obyvatelia – etnická, sociálna a konfesijná skladba, Bratislava (Zborník Mestského múzea), č. 10, Bratislava 1998, s. 17–38.

⁶ V dobovej literatúre sa používa názov provinčné divadlo ako označenie divadiel v mestách mimo územia Viedne a Budapešti, teda v provincii. Označenie malo v sebe negatívnu príchuť, ale zároveň slúžilo na pomenovanie konkrétneho spôsobu prevádzky. Myslelo sa tým divadlo, ktoré bolo prenajímané spravidla na dobu šiestich mesiacov divadelným riaditeľom s pôsobnosťou mimo hlavného mesta.

⁷ Por. Emil Portisch, Geschichte der Stadt Pressburg Bratislava, Bratislava 1933, s. 238. Okrem predstavení v tomto divadle sa v meste pestovalo divadelné umenie na vysokej úrovni aj inde: v rezidenciách domácej šľachty. K najznámejším šľachtickým domom, v ktorým sa konali divadelné predstavenia, patril palác Antona Grassalkovicha, ďalej Jozefa Batthyányho, rodiny Pálffyovcov a Johanna Erdődyho, ktorý mal dokonca svoju vlastnú divadelnú spoločnosť.

⁸ Csáky si za odmenu zabezpečil doživotné používanie lóže zdarma a podobne spravili i ďalší šľachtici, ktorí prispeli na stavbu divadla. Keďže toto právo bolo dedičné, stalo sa príčinou krachu viacerých nájomcov. Náklady na prevádzku boli totiž vysoké, a keďže šľachtici ako stáli návštevníci neplatili vstupné, zostával máloktorý divadelný riaditeľ v Prešporku dlhšie ako jednu sezónu.

⁹ Pôsobil v Prešporku v rokoch 1782–1784.

¹⁰ Divadlo mal v prenájme v rokoch 1835–1844.

¹¹ V decembri roku 1881 vyhorelo viedenské divadlo Ringtheater, čo sa stalo výstražným príkladom pre mnohé divadelné budovy v zlom stave. Ako reakcia na túto udalosť dal Prešporok postaviť núdzové schodište k divadlu, čo však malo znamenať len provizórne riešenie do postavenia novej budovy. Por. Otto von Fabricius,Das neue Theater in Preßburg (Festschrift), Pressburg 1886, s. 7.

¹² V priebehu rokov 1884–1886 mesto požiadalo o vytvorenie dočasnej scény v divadelnej sále v Pálffyho záhrade. Takto nezostalo publikum bez divadla ani počas stavby novej budovy.

¹³Detailný pohľad na dennú prevádzku však ukazuje, že išlo skôr o vonkajšie demonštrovanie prítomnosti novej vrstvy v spoločnosti, ako o skutočný prejav jej ekonomickej nezávislosti. Finančná situácia totiž mestu neumožňovala podporovať divadlo v takej miere, ako by to robila šľachta.

¹⁴ Stavba divadla stála 330 000 fl. a podieľali sa na nej všetci Prešporčania platiaci dane. Por. Der erste Theaterabend, Pressburger Zeitung, roč. 123 (1886), č. 264, 23.9.1886, s. 1.

¹⁵ Zaujímavý je výber vyobrazených osobností, ktorý sa čiastočne zhoduje s výberom osobností na fasáde Mestského divadla v Černoviciach (por. príspevok Markusa Bauera v tomto čísle musicologica.eu). Ukazuje zaujímavú skutočnosť, že napriek silnej väzbe Prešporčanov k Viedni sa na priečelí neobjavil žiaden rakúsky básnik alebo skladateľ. Dve z čestných miest venovali maďarským dramatikom Vörösmartymu a Katonovi a tretie skladateľovi Lisztovi, ktorého všetci jednoznačne považovali za svojho krajana. Zvyšné miesta symbolicky obsadili klasikmi Shakespearom a Goethem. O to, že nešlo len o postavy z histórie, ale aj o politikum, svedčí skutočnosť, že v roku 1936 boli busty z priečelia odstránené. Stalo sa tak počas renovácie fasády divadelnej budovy. Mesto plánovalo nahradiť pôvodné busty známymi českými a slovenskými osobnosťami, avšak nakoniec k tomu neprišlo. Busty sa vrátili na pôvodné miesto až v novom tisícročí. Zničená busta Vörösmartyho bola nahradená bustou W. A. Mozarta. Por. Elena Blahová, Busty na priečelí historickej budovy Slovenského národného divadla, in: Bratislava (Zborník Mestského múzea), č. 17, Bratislava 2005, s. 95–104.

¹⁶ V rokoch 1904–1906 sa v účtovných knihách mesta Prešporok uvádza položka za zriadenie elektrického osvetlenia a ventilácie, čo potvrdzuje vyššie uvedenú informáciu, že osvetlenie v divadle bolo na začiatku plynové. Por. Pozsony szabad. királyi város zárszámadása és vagyonleltára/Schluss-rechnung und Vermögens-inventar der königlichen Freistadt Preßburg, Pozsony 1904–1906, s. 25.

¹⁷ Fontána bola dokončená v roku 1888 a dodnes stojí pred budovou divadla.

¹⁸ Dnešná podoba divadelnej budovy nesie stopy rozsiahlej rekonštrukcie prebiehajúcej v 70. rokoch 20. storočia. Okrem modernej prístavby v zadnej časti budovy došlo k zmenám predovšetkým v interiéri divadla upraveného pre potreby publika. Kvôli vytvoreniu väčšieho pohodlia bol znížený počet miest na sedenie, ďalej vznikla centrálna šatňa a bufet, zväčšil sa pracovný priestor pre technických pracovníkov divadla ako aj šatne pre účinkujúcich.

¹⁹ V poslednej chvíli prišlo z neznámych príčin k zmene programu, namiesto pochodu od Sándora Berthu sa hral Rákoczyho pochod. Por. Der Eröffnungstag des neuen Theaters, Pressburger Zeitung, roč. 123 (1886), č. 264, 23.9.1886, s. 5.

²⁰ Program nasledujúcich dní pozostával z maďarských, ako aj inonárodných operných a činoherných predstavení v maďarčine.

²¹ Išlo prakticky o polročnú divadelnú prevádzku charakteristickú pre divadlá v provincii. Na letné mesiace si nájomca musel nájsť buď divadlo v niektorom z kúpeľných miest, alebo si mohol prenajať letnú Arénu v Prešporku.

²² Podobnú dohodu uzavrel Prešporok opätovne v roku 1902 s mestom Šopron, trvala však len do roku 1905.

²³ V Prešporku až do roku 1906 nepôsobil stály mestský orchester, existoval však Cirkevný hudobný spolok pri Dóme sv. Martina, ktorý mal svoj orchester a v meste pôsobili viacerí učitelia hudby. Okolo roku 1897 vytvorili títo hudobníci Prešporský hudobný spolok (Pressburger Musikverein), ktorý riaditeľ angažoval podľa zmluvy s mestom ako divadelný orchester. Toto riešenie trvalo pravdepodobne až do vzniku Mestského orchestra v roku 1906, ktorý inicioval Cirkevný hudobný spolok. Por. Zum morgigen Orchesterkonzerte des „Preßburger Musikvereines“, Pressburger Zeitung, roč. 135 (1898), č. 332, 3.12.1898, s. 1. Okrem divadelných predstavení účinkoval orchester aj v rámci samostatných koncertov.

²⁴ Ide o orientačné číslo, pretože napriek menným zoznamom uverejňovaným v prešporských denníkoch pred začatím sezóny, ako aj zoznamom v nemeckých a maďarských divadelných almanachoch nie je úplne jasné, ktorí členovia patrili výlučne medzi sólistov, a ktorí boli z radov zboristov a v prípade potreby preberali malé úlohy.

²⁵ Problematické uvádzanie operných predstavení, ktoré bolo povinné, riešil riaditeľ buď pozývaním sólistov z Viedne alebo Budapešti počas sezóny, alebo angažovaním samostatného operného súboru na konci sezóny, ktorý počas jedného mesiaca uvádzal výlučne operné predstavenia. Ďalšou možnosťou bolo angažovanie spevákov do zboru z radov speváckych spolkov, ktoré v Prešporku pôsobili.

²⁶ Ide o divadelných riaditeľov, ktorí mali s mestom riadne uzavretú zmluvu o prenájme divadla a zabezpečovali predstavenia počas polročnej sezóny. Uvedený počet nezahŕňa riaditeľov umeleckých spoločností, ktoré hosťovali v Mestskom divadle počas sezóny alebo mimo nej.

²⁷ Celé územie Uhorska s výnimkou Budapešti bolo rozdelené na divadelné dištrikty, ku ktorým boli pridelení jednotliví maďarskí riaditelia. Ich činnosť kontrolovalo uhorské ministerstvo vnútra, ktoré v roku 1900 založilo vládny úrad poverený správou vidieckych divadiel pod názvom Štátna správa herectva na vidieku (Országos Vidéki Színészeti Felügyelőség). Od roku 1907 prešli divadlá pod ministerstvo pre náboženstvo a vzdelávanie a úrad zanikol. Jeho kompetencie prevzalo umelecké oddelenie ministerstva pre náboženstvo a vzdelávanie. Por. Magyar színházművészeti lexikon (ed. György Székely), Budapest 1994, dostupné na internete: mek.niif.hu/02100/02139/html/sz18/83.html.

²⁸ Predstavou vlády bolo vytvoriť z prešporského Mestského divadla uhorské (rozumej maďarské) divadlo, v ktorom by vystupovali len maďarské divadelné spoločnosti. Keďže však v čase postavenia divadla boli Prešporčania hovoriaci po nemecky v prevahe a tvorili väčšinu obecenstva, nemohla tento zámer uskutočniť okamžite, ale iba postupne. Používala na to rozličné prostriedky ako vládne nariadenia a príkazy vo veci rozdelenia sezóny medzi nemeckého a maďarského riaditeľa, a taktiež zadržiavanie subvencií v prípade ich neplnenia.

²⁹ O spore hneď od začiatku denne referovali všetky prešporské denníky a krátko na to prerástla počiatočná miestna roztržka do aféry siahajúcej za hranice mesta. Písali o nej maďarské, ale aj nemecké a rakúske noviny. Nasledujúce správy o divadelnom spore priniesli slovenské Národnie noviny: „Maďarskí herci chceli by úplne zaujať prešporské divadlo a nemecké predstavenia nemožnými urobiť. A poneváč v Prešporku je proti tomu silná opposícia, na poslednom shromaždení krajinského sdruženia maďarských hereckých spoločností Prešporčanov hrubo napadli. Teraz prešporský divadelný výbor osvedčuje, že si on veru nemecké predstavenia odobrať nedá a rečníkov so spomenutého shromaždenia že ide žalovať pre osočovanie.“ Chýrnik. Nemecké divadlo v Prešporku, Národnie noviny, roč. 32 (1901), č. 37, 28.3.1901, s. 3. „Prešporskí študenti chceli v piatok pokračovať v demonštráciách proti nemeckému divadlu, ale v tom shromaždili sa zástupy meštianstva a urobili protidemonštráciu na oslavu tých členov zastupiteľského zboru, ktorí hlasovali za nemecké divadlo. Polícia študentov rozohnala.“ Chýrnik, Národnie noviny, roč. 32 (1901), č. 50, 30.4.1901, s. 3.

³⁰Reakcia uhorskej vlády, ktorú Prešporok požiadal o pomoc pri uskutočnení tohto plánu, bola veľmi pozitívna, avšak hneď od začiatku boli jasné jej predstavy o financovaní projektu. Hoci sa divadlo malo volať Národné (a patriť štátu), materiálne ho malo udržiavať i naďalej mesto. Por.Die Errichtung des Nationaltheaters in Pozsony, Pressburger Zeitung, roč. 155 (1918), č. 153, 6.6.1918, s. 2.

³¹ Väčšina tvorby týchto troch autorov vznikla vo vzájomnej spolupráci. K najhranejším dielam patrili: Im weissen Rössl,Als ich wieder kam, Auf der Sonnenseite, Die strengen Herren, Zwei Wappen (O. Blumenthal – G. Kadelburg), Goldene Eva, Comtesse Guckerl, Renaissance (F. von Schönthan – F. von Koppel-Ellfeldt).

³² Autormi hudby k spievaným fraškám a spevohrám bolinajčastejšie maďarskí skladatelia Elek Erkel, Gyula Erkel, József Konti.

³³ Jedným z dôvodov bolo pravdepodobne to, že vtedy už počet nemeckých predstavení bol obmedzený na minimum. Preto publikum hovoriace po nemecky využívalo každú príležitosť k návšteve divadla počas prítomnosti nemeckého riaditeľa v Prešporku.

³⁴ Por. FABRICIUS, Otto von: Epilog zur Presssburger deutschen Theatersaison, Westungarischer Grenzbote, roč. 18 (1889), č. 5563, 14.2.1889, s. 5.

³⁵ Pozvanie na hosťovanie v Budapešti dostal súbor Františka Lacinu priamo počas účinkovania v Prešporku. Dôvodom boli pravdepodobne aj pochvalné kritiky, ktoré denne uverejňovali prešporské denníky. Tie potom informovali aj o priaznivom prijatí českých umelcov v hlavnom meste, ktorých výborné výkony a zaujímavý repertoár si získali budapeštianske publikum.

³⁶ Samotnému uvedeniu opery predchádzal živý obraz, počas ktorého znela uhorská hymna: „Vor Beginn des Operngastspiels flog der Vorhang in die Höhe, um dem andersartigen Boden und seine Landsassen mit ehrerbietigem Gruss zu bewillkommnen. Ein sinnvoll gestelltes lebendes Bild, in dessen Mitte ‚Hungaria‘, an die Büste unseres theueren Herrn und Königs gelehnt, stand, zeigte sich und im Orchester erklang das weihevollste Lied der Nation der ‚Hymnus‘, welchen das gesammte Publikum unter rauschenden Éljen-Rufen stehend zu Ende hörte. Dann begann die ‚Prodana nevesta‘ – und da hat man wieder einmal nach ‚langer schrecklicher Zeit‘ ordentlich singen gehört von Solisten und Chor und gut spielen vernommen vom Orchester.“Johann Batka, Prodana nevesta – Dalibor, Pressburger Zeitung, roč. 139 (1902), č. 89, 1.4.1902, Abendblatt, s. 3.

³⁷ O hosťovaní českého operného súboru písali aj Národnie noviny, pre ktoré boli vynikajúce úspechy českých umelcov veľkým povzbudením. Dopisovateľ novín vyjadril nadšenie z otváracieho predstavenia nasledovnými slovami: „Srdce nám bilo radosťou, keď sa zdvihla opona nášho prešporského mestského divadla. Videli sme svoje slavianske kroje, počuli svoje slavianske zvuky, a to v terajšom ťažkom čase, kde nám za zlé berú náš pôvod a náš rodný jazyk. Českí bratia a sestry veru nám neurobili hanbu, ale dokázali, že česká hudba a dramaturgia stojí vysoko. Potlesk obecenstva nedá sa ani opísať.“ Umenie, veda a literatúra, Národnie noviny, roč. 33 (1902), č. 39, 5.4.1902, s. 4.

³⁸Denník Pressburger Zeitung sa síce po skončení hosťovania zmienil o nižšej návštevnosti v porovnaní s rokom 1902, avšak príčina pravdepodobne tkvela v krásnom májovom počasí, ktoré mnohých odradilo od návštevy studenej kamennej budovy divadla.

³⁹ Založenie Družstva SND bolo formálnym aktom, skutočné etablovanie slovenského divadla bolo vzhľadom na nedostatok slovenských umelcov, ako aj literárnych diel dlhoročným procesom. Napriek tomu išlo o iróniu osudu, pretože sa tým činom naplnilo premenovanie Mestského divadla na Národné, ktoré predtým plánovala uhorská vláda. Bližšie k formovaniu SND pozri Ladislav Lajcha, Dokumenty SND, zv. 1 (Zápas o zmysel a podobu SND 1920–1938), Bratislava 2000. Por. tiež príspevok autora v tomto čísle musicologica.eu.

⁴⁰ Por. Vladimír Zvara, Hudba a hudobné divadlo v Bratislave pred prvou svetovou vojnou a po nej. Aspekty a súvislosti, in: Príspevky k vývoju hudobnej kultúry na Slovensku (ed. Ľubomír Chalupka), Bratislava 2009, s. 85.

⁴¹ Po počiatočných úvahách o zmene funkcie Historickej budovy SND sa napokon rozhodlo o ponechaní priestorov Národnému divadlu. Okrem operných a baletných predstavení sa v budove opäť po rokoch hrajú aj činoherné tituly.