K anatómii cenzúry rocku na Slovensku (1958 – 1989)

Ako desaťročný som chodil do kina pod dohľadom staršej sesternice. Spravidla sa stávalo, že už nedostala vstupenky na detské predstavenia, a šli sme teda do kina Čas, kde non-stop premietali filmový týždenník, filmy o morských živočíchoch, ale aj nemé chaplinovky a lupinovky. Spomínam to iba preto, lebo práve v ktoromsi zo spravodajských žurnálov som po prvý raz zaznamenal slovo „rokenrol“. (Bolo to okolo roku 1958.) Na záver týždenníka totiž uviedli niekoľko záberov z koncertu, tuším Little Richarda alebo Jerry Lee Lewisa. Hral na klavíri nohami a tancujúce publikum demolovalo sálu. Hudbu bolo počuť iba veľmi slabo, zato hlas so vztýčeným prstom dôrazne poukazoval na zvrhlosť americkej mládeže a rokenrolu. Dosť ma to prekvapilo, veď podobnú hudbu a podobný tanečný prejav som počul a videl v Bratislave už aj skôr, na tanečných zábavách v Horskom parku, kde si ma ako prívesok nedobrovoľne brával bratranec-vysokoškolák (namiesto basketbalových tréningov). Tam však všetko prebiehalo v medziach slušnosti, aspoň z môjho detského pohľadu.

Podľa Juraja Šebu¹ v tých časoch v Bratislave spievali a hrali rock and roll Vlado Chválny, či Vasko Velčický, ba možno aj malé orchestre Gustáva Offermana a Juraja Berczellera, keď si na krátko odskočili domov zo zahraničných barových angažmán. V škole, ani na našom dvore sa však pojmy rock and roll, ba ani rokenrol, z mne vtedy neznámych príčin nepoužívali. Dokonca ani počas veľkých prestávok, keď chalan chodiaci o dva ročníky vyššie, predával na záchode rozmazané čiernobiele fotky Elvisa Presleyho, prefotené z časopisov (po korune).

Rozjasnilo sa mi až po rokoch. Hudobníci z onej éry mi vysvetlili, že keby boli bývali používali na svoju hudbu označenie rock and roll, vôbec by sa ich tanečné produkcie nemohli uskutočniť. Hrať, ale aj čo len počúvať rock and roll, bolo zakázané. Nie zákonom, ale straníckymi „smernicami“, ktoré „kultúrnemu frontu“ nariaďovali bojovať proti „úpadkovej kapitalistickej pakultúre“. Rozpoltenosť, či dvojtvárnosť komunistickej kultúrnej politiky sa však začínala prejavovať už vtedy a mala pomerne jednoduchú príčinu. Koruna československá (Kčs) stratila konvertibilitu a štát, budujúci socializmus, začal veľmi skoro trpieť devízovými suchotami. Desiatky kaviarenských a barových orchestrov, ktoré dokázali pôsobiť na Západe a získavať devízové honoráre, ktoré prinášali domov, pomáhali aspoň ako čiastočná záplata pri riešení tohto problému. Na štatistický údaj o tom, koľko devíz prinášal celý segment „estrádneho umenia“ ročne do štátneho rozpočtu, som nikde nenarazil, ale bezpochyby išlo o státisíce dolárov, za ktoré režim dával umelcom podhodnotené tuzexové poukážky a poskytoval im aj akýsi pocit slobody, keď počas ich pobytu doma prižmúril oči cenzúry a dovolil im občas zahrať aj niečo z toho, čo bežne hrali za hranicami. Tak sa najmä cez tanečné zábavy, nielen v študentskom Horskom parku, ale aj v reštauráciách typu Železnej studničky, La Palomy, Umelky, „infiltrovali“ dobovo aktuálne hudobné štýly. Dialo sa tak nielen v Bratislave, ale aj v iných väčších mestách v celej ČSR, nielen na úrovni malých kaviarenských orchestrov, ale aj big bandov – Karla Vlacha či Gustava Broma.

Inou bránou pre nové smery boli malé divadlá, nadväzujúce na Werichovo Osvobozené divadlo a Divadlo satiry. Ešte pred Semaforom vznikli v pražskej Redute koncom päťdesiatych rokov Textapealy, kde jeden zo zakladateľov, Jiří Suchý, elegantne prekabátil cenzorov, keď otvárací hit rock and rollovej éry Rock Around the Clock (Bill Haley, 1953) uvádzal pod nenápadným názvom Tak jak plyne řeky proud, no spievalo sa v ňom aj o tom, že „ …tak rok co rok se divíme, jak rok co rok se měníme“². Reduta a vznikajúci Semafor uvádzali s českými textami desiatky rock and rollových hitov, ale konšpirácia trvala. Na etiketách gramoplatní sa rock and roll stále uvádzal ako „rýchly fox“ a pod. Na Slovensko tieto pokusy neprenikali, maloformistické divadielka ešte neexistovali, v rozhlasovom vysielaní dominovali zo zahraničných spevákov Paul Robeson a peruánska indiánka Yma Sumac, najväčšími domácimi hitmi boli Cestář a Podéšťovo Je po dešti…

Hoci sme koncom päťdesiatych rokov mali doma už pomerne dobrý rozhlasový prijímač, iba zriedka sa mi podarilo vyladiť zahraničnú stanicu tak, aby som pri nej vydržal, kým zahrajú aspoň „niečo od“ Elvisa, Haleyho, Little Richarda či Chucka Berryho. Rozhlasové vlny stále ovládali sladké hlasy a dojemné melódie. Pravý rock and roll hrávalo iba málo staníc, no niektorí spolužiaci o ňom už čoraz častejšie básnili, čo bolo frustrujúce. Niektorí mi požičiavali na deň-dva vinylové single s hitmi Elvisa Presleyho, ale v našich predajniach s gramoplatňami nebola po takej hudbe ani stopa.

Alternatívna scéna fungovala azda iba na dvoroch. Na ten náš každý podvečer schádzal frajer s gitarou, sadal si na prvý stupeň lešenia a vyhrával najmä české verzie vtedy už klasických rock and rollov. Napríklad Haleyho See You Later Alligator:

 

Pluli jsme spolu v loďce malé,

tam, kde teče řeka Nil,

tu zrazu proti nám se blíží

pravý nilský krokodýl.

 

Seňorito pujč mi plavky,

abych´ se moh´ vykoupat,

seňorito jsou mi krátký,

bude mi z nich vykoukat.

 

Ďalej to už po rokoch našťastie neviem, no aj takýto „folklór“ povzbudzoval vo vrstovníkoch pátrací inštinkt. V škole sa každý deň horlivo preberalo, čo hrali včera večer o šiestej na Viedni. Ak pravdaže medzi tóny hitov Petra Alexandra, Vica Torrianiho, Katariny Valente a Rity Pavone prekĺzol aj nejaký Ricky Nelson alebo Chubby Checker. Rakúšania sa iba pomaly spamätávali zo „sovietskej okupácie“ a ich rozhlasová hudobná dramaturgia bola dosť opatrná. Zato chlapci, ktorí mali dedka alebo babičku v západných Čechách, počúvali cez prázdniny západonemecké stanice a americké armádne vysielanie. Keď sme ich chceli tromfnúť, museli sme počúvať relácie Cseke Lászlóa na maďarskej Slobodnej Európe, ktorá u nás, ale asi ani v Maďarsku, nebola rušená. Až odtiaľ som po prvý raz počul Beatles a Love Me Do.

Aj Beatles boli v čs. filmových týždenníkoch spočiatku prezentovaní iba ako bláznivý výplod buržoáznej pakultúry. Rozhlas a televízia mali zrejme príkaz, aby ich ignorovali.

Dierou v ideologickom člne režimu na Slovensku sa však začiatkom šesťdesiatych rokov stala rozhlasová relácia Na modrej vlne, vysielaná každý piatok večer po Rozhlasových novinách. Hoci jej názov vychádzal z modrej farby košieľ Československého zväzu mládeže, mládež sa na ňu chytala pre úplne iný dôvod. Hudobná redaktorka Oľga Odzganová zaraďovala medzi rôzne rozhovory a úvahy Ernesta Weidlera najmä aktuálne hity z divadielka Semafor, ale, sem-tam, aj Cliffa Richarda, Chubbyho Checkera, Shadows, Ventures, Newbeats, Kinks či The Beatles. To bolo čosi neslýchané, lebo sa to dalo počúvať aj cez „rozhlas po drôte“, ktorý tu bol na to, aby ľudia nepoužívali ladiaci gombík a neblúdili zbytočne po kadejakých Luxemburgoch či Slobodných Európach.

Samotný rock and roll v tom čase už netvoril jednotný prúd. Popri autentickom „divokom“ rock and rolle už vchádzal do rádií a gramofiriem aj akýsi jeho „umiernený“, mainstreamový variant so sláčikovými podhrávkami a zamatovými hláskami Cliffa Richarda, Ricky Nelsona, či Bobbyho Vee. V aranžmán občas zabublala harfa, za chrbtami protagonistov sa vlnil pohľadný dievčenský zbor, ale ani toto „zmäknutie“ neobmäkčilo strážcov ideologickej čistoty československého rozhlasového vysielania, o televízii nehovoriac.

Čokoľvek sa malo vysielať, muselo najskôr prejsť tzv. odposluchmi, kde zasadla komisia na to určená a v nej išlo v prvom rade o cenzúru doslovne preložených textov a posúdenie „vhodnosti“ „temporytmu“, pretože nejaké extatické, príliš „rýchle“ skladby nemali šancu na uvedenie. Celé sa to maskovalo kontrolou technickej kvality nahrávok, lebo redaktori si vymysleli „fintu“, že im platňu práve priniesol do redakcie niekto z dovolenky v Juhoslávii a pod. Tzv. technická kontrola mala zabrániť vysielaniu pukajúcich platní, ale v skutočnosti bola zameraná proti čomukoľvek, čo mohlo mať trebárs náboženský alebo iný slobodomyseľný podtón. Problémom, no zároveň aj určitou výhodou „odposluchov“ bolo, že iba málokto z členov komisie vedel po anglicky. Po taliansky už vôbec nikto, takže z repertoáru Rity Pavone alebo Gioly Cinquetti sa mohlo vysielať čokoľvek (do prvého udania).

Postupne sa rockové pesničky začali ozývať aj z Dobrého rána, Panorámy, Zákruty, Roľníckej besedy a ďalších relácií. Po stránke hudobného „progresu“ sa však neskôr presadil najmä Maratón z košického štúdia. Vysielali ho v sobotu na obed s pesničkami, ktoré vyberal František Gomolčák. Neváhal púšťať ani Byrds, Dylana, Yardbirds, Jethro Tull či Moody Blues. Netuším, či aj texty týchto piesní museli putovať k cenzorom na odposluchy alebo ich filtrovali nejakým iným spôsobom, no každopádne asi pomáhalo, že na pozíciach šéfredaktorov a cenzorov v tých časoch bačovali jazykoví analfabeti, na východe asi obzvlášť.

Asi v roku 1964 vydal Supraphon exkluzívne balený komplet viacerých vinylových singlov nazvaný „Big Beat“. Obsahoval zväčša nahrávky Olympicu so sólistami Yvonne Přenosilovou, Pavlom Bobekom a Miki Volekom. Niektoré skladby boli nahraté v angličtine! Kým som si stihol nasporiť z vreckového, komplet vypredali, takže nepatrím k jeho šťastným vlastníkom.

Rocková revolúcia potichu začala aj v kinách. Anglický hudobný film Jazzová revue nám ukázal ešte len dixieland a Mr. Acker Bilka, no už aj Helen Shapiro, Del Shannona a, tuším, aj Brendu Lee. Vzápätí PKO umožnil vystúpiť v rýchlom slede za sebou pražským big-beatovým skupinám Olympic, Karkulka a Matadors, ba aj britským The Four Freshmen, The Swimming Blue Jeans a austrálskym Easy Beats. Koncert Matadors bol sprevádzaný happeningom jeho pražských fanúšikov na Hviezdoslavovom námestí, kde rozbili stanový tábor a varili čaj a polievky v kotlíkoch. Kompletne ich zbalili policajné zelené antony.

Iba niekoľko týždňov po svetovej premiére premietli v bratislavskom kine Metropol prvý film Beatles – A Hard Day´s Night, čo vybavil vtedajší riaditeľ PKO Masaryk. Ako spolužiaci jeho dcéry sme sa protekčne dostali na predstavenie pre vedúcich kín. „Skvelý“ bol najmä simultánny preklad textov piesní. Zážitok prekonal iba živý koncert Manfreda Manna v športovej hale na Pasienkoch a vraj aj Johnnyho Hallydaya v Brne.

Asi v roku 1964 začala vysielať na VKV stanica Československo II, ktorá čoskoro zaradila na nedeľné dopoludnia československú hitparádu striedajúcu sa so zahraničnou pod spoločným názvom Dvanáct na houpačce. Hlasovali v nich poslucháči a skvelým spôsobom obe redigoval a moderoval Jiří Černý až do chvíle, keď po nástupe Husáka a „normalizácie“ zaradil medzi súťažné piesne aj Vomáčkovu legendárnu „Běž domů Ivane“ pod krycím názvom „Zapoměl jsi si tady klobouk“ a odmietol vyhlásiť za víťaznú akúsi inú pesničku. Ešte predtým však vykonal obrovskú prácu tým, že fakticky „zlegalizoval“ český rock and roll, keď asi po dva roky viedol jeho domáci rebríček Olympic s Karlom Gottom (Trezor) a Olympic s Petrom Jandom (Dej mi víc své lásky). V dvanástke sa objavovali české skupiny Juventus, George & The Beathovens, Flamengo, Framus Five, Synkopy 61, Mefisto a i. Ako rockoví či beatoví speváci však štartovali na Houpačce aj Karel Černoch, Jaromír Mayer, súrodenci Ulrychovci, Pavel Novák a i. – všetci s pôvodnými českými rockovými pesničkami. Zo slovenských interpretov sa tam objavili iba Dušan Grúň a Pavol Hammel, no už aj na Slovensku pôsobili v tom čase viaceré skupiny s pôvodnou tvorbou. Veľmi sľubne sa v tomto smere rozbehla skupina The Phantoms so spevákom Mariánom Slovákom, ktorá okrem prevzatých skladieb od Beatles, Rolling Stones či Kinks hrala v Astorke s veľkým úspechom prevažne slovenské skladby Juraja Eperjesiho. Tento excelentný gitarista však v lete 1966 nahradil v The Beatmen Deža Ursinyho a emigroval s nimi do NSR. Samotný Ursiny, Bedrik a Bednár skladali už skôr tiež pôvodný repertoár, ale po anglicky. Keď sa chceli prepracovať na televízne obrazovky, vytvorili ako svoje slovenské prvotiny skladbu Keby som bol Nór a poslovenčený superhit Beatles She Loves You.

Na západnom Slovensku sa v tom čase už viac počúvala rakúska stanica Ö3, vysielajúca takisto v pásme VKV, ibaže si bolo treba dať pokútne rozšíriť vlnový rozsah prijímača. Tie z Tesly mali umelo odrezaný rozsah, v ktorom sa vysielalo na Západe. (Rovnaké to bolo s televízormi.) Príjem Ö3 bol takmer nerušený, dalo sa to krásne nahrávať.

Inou formou boja režimu proti importu „úpadkovej“ západnej hudby bola cenzúra printových médií, ktoré mohli iba obmedzene informovať o novšej hudobnej produkcii. Z celoslovenských denníkov sa v polovici šesťdesiatych rokov populárnou hudbou systematicky nezaoberal ani jeden. Občasné stručné informácie o chystaných koncertoch či vydaných platniach prinášali iba Ľud, Práca a Smena. Trochu viac si trúfal bratislavský Večerník a takmer pravidelne písali o populárnej hudbe aj v Panoráme – akomsi programovom bulletine, ktorý vydával Mestský dom kultúry a osvety (MDKO).

Ak si chcel niekto zo služobnej cesty na Západ priniesť Bravo, New Musical Expres alebo Bilboard, vystavil sa riziku, že mu ich na hraniciach zhabú colníci. Asi od roku 1966 sa dal cez distribúciu Orbis predplatiť Džuboks, juhoslovanský rozmazaný pendant Brava, do ktorého boli v poštových obálkach pravidelne vkladané bizarné „platne“, vylisované do tenkej, často veľmi zvlnenej plastovej fólie. Boli na nich dvoj- až štvorročné hity Rolling Stones, Animals, Easy Beats, Hollies, Kinks, ale aj Vice Vukova či Dubrovačkich Trubadurov.

Český mesačník Melodie patril v slovenských stánkoch medzi podpultové artikle, predávané len kamarátom, známym a predplatiteľom ho často kradli zo schránok.

Pravda a Rudé právo občas v úvodníkoch všeobecne zaútočili na „prenikanie“ západnej úpadkovej kultúry, ale na rock či big-beat to nemalo väčší vplyv, pretože stranícki ideológovia a propagandisti vtedy ešte takmer nemali priamy kontakt s touto sférou.

Pod MDKO na Suchom Mýte v Bratislave to takmer každú nedeľu dunelo amatérskym rockom v malej podzemnej sále, už asi od roku 1964. Koncerty organizoval Rudolf Stanček, u ktorého sa stačilo prihlásiť. Prišiel sa pozrieť na skúšku kapely a bez komisie rozhodol, či jej dovolí vystúpiť. Hrali u neho Buttons, Guľový dolník, Players, Mefisto, Tajfún, Phantoms a iní. Bol to akýsi bratislavský Cavern Club vo veľmi komornom prostredí. Vždy viac než do posledného miestečka zaplnený.

Koncerty pred tisícovým publikom sa spočiatku konali iba v hradnom filmovom amfiteátri. Na pódiu pod plátnom vystupovali Tiene, Jolana, Mefisto (nezamieňať s rovnomennou pražskou skupinou K. Svobodu), Cabinet 112, bratia Hroncovci a mnohí iní, kým sa v hľadisku schádzali diváci hlavného večerného programu – Filmového festivalu pracujúcich. Cenzúra nebola potrebná, pretože (ne)kvalita aparatúry vylučovala počutie čo len jedného zrozumiteľného slova. Pracujúci v publiku freneticky kladne reagovali na čokoľvek, najmä, ak sa tam v šortkách vlnili Marcela Bujnová a Jana Beláková…

Od roku 1965 sa v predajniach gramoplatní začal objavovať zdarma dostupný novinový leták G 65, v ktorom boli nielen anotácie noviniek, ale aj rozhovory a recenzie rockových aktérov v dokonalej zmesi s opernými či symfonickými divami a dirigentmi.

Keď sa začiatkom leta 1966 uskutočnil prvý ročník Bratislavskej lýry a medzinárodného festivalu Zlatý kľúč, chodil som do PKO „poza školu“ aj na dopoludňajšie skúšky. Neuniklo mi, že až dvaja páni, ktorí sa pohybovali pri televíznom štábe, veľmi pozorne sledujú, či speváci spievajú presne to, čo je napísané v scenároch.

Na dodržiavanie zákazov totiž dozerali všadeprítomné oči a uši tzv. tlačového dozoru či Štátnej publikačnej správy, kam sa vopred museli v troch exemplároch odovzdávať texty a scenáre všetkých verejných podujatí, vrátane textov piesní hraných na tanečných zábavách alebo v nočných podnikoch. Od roku 1956, keď sa pomery predsa len trochu poľudštili, nebolo vraj zriedkavé, že sa iné texty odovzdávali a iné hrali. Bolo to však dosť riskantné, lebo udavači poctivo nahlasovali aj tých, ktorí doma počúvali prepašované platne zo Západu alebo zahraničný rozhlas.

Hoci Lýru založil spolok priateľov swingu okolo prvého riaditeľa Jána Siváčka, o jeho tolerantnosti svedčí, že do konceptu zahrnul aj účasť zahraničných hostí, medzi ktorými takmer nikdy nechýbali ani rockové kapely. Cenzori podujatia sedeli až na ÚV KSS, pretože ho naživo vysielala celoštátna televízia.

Samotný proces cenzúrovania bol však bežne viacstupňový a pracovníci tlačového dozoru mali príliš široké pole pôsobnosti, aby sami „pochytali“ všetky malé rybky, ktoré sa im snažili prešmyknúť cez sieť.

Prvú líniu cenzorov tvorili (dobrovoľne alebo nútene) redaktori a dramaturgovia rozhlasu, televízie, ale aj koncertnej agentúry (KDK), gramofónového a notového vydavateľstva (bratislavská pobočka Supraphonu). Títo boli v celej cenzorskej hierarchii najmocnejší, ale zároveň aj najohrozenejší, lebo ich šéfovia (najčastejšie vedúci oddelení tanečnej a zábavnej hudby) boli nad nich dosadzovaní ako ideologickí dozorcovia. Keďže nahrávanie a nakrúcanie skladieb (rozhlas a televízia platili honoráre nielen výkonným umelcom, ale aj autorom hudby a textu), no aj príprava koncertného programu v réžii agentúry, boli finančne náročné, zodpovední redaktori a dramaturgovia sa poisťovali zvolávaním výberových a schvaľovacích komisií, ktoré „kolektívne“ posudzovali najmä ideologickú vhodnosť alebo nevhodnosť nahrania, nakrútenia a nacvičenia tej-ktorej piesne alebo koncertného programu. V druhom kroku posudzovali vhodnosť či nevhodnosť vysielania, vydania či verejného predvádzania hotových nahrávok. Pri súťažiach alebo festivaloch túto funkciu plnili výberové a súťažné poroty. Redaktor alebo dramaturg sa tým zbavil časti zodpovednosti, pretože ak si do komisie vybral tzv. renomované osobnosti, čiže politicky nepriestrelných, odborne aspoň ako-tak fundovaných a voči autorom a interpretom aspoň trochu ústretových členov, mal v prípade nevôle svojej vrchnosti chrbát krytý „kolektívnym“ rozhodnutím. Navyše, bol krytý aj voči nespokojným umelcom, ktorých diela „komisiou neprešli“. Takže sa mohol tváriť, že on síce urobil všetko, no ktosi iný (hlasovanie v komisiách bývalo často tajné) všetko pokazil.

V „orgánoch kolektívnej nezodpovednosti a tichej poslušnosti“, ktorými komisie a poroty zväčša fakticky boli, zasadali spravidla 1-2 kolegovia zodpovedného redaktora (pre prípad, že by potreboval svedkov), v rozhlase niekto z televízie, v televízii niekto z rozhlasu, niekto zo zväzu skladateľov, hudobný publicista, textár alebo básnik. Účasť v komisiách a porotách bývala spravidla honorovaná (i keď dosť mizerne) a niektorí ľudia sa ňou cítili aj vysoko poctení. Tí najpoctenejší potom spravidla šírili „kuloárové“ informácie o priebehu výberu a hlasovaní.

Asi nikdy sa však už presne nedozvieme ani to, čo si museli odskákať za svoje dramaturgické počiny ľudia ako Odzganová, Černý, Gomolčák, Stanček, Masaryk a zopár iných, ale faktom zostane, že to boli práve oni, ktorí odvážne prevalili dovtedy úzkostlivú cenzúru a spolu s Pražskou jarou otvorili českým a slovenským poslucháčom nielen oči, ale aj uši.

 

Rock na výslní, underground na obzore

 

Na II. ročníku Bratislavskej lýry (1967) sa medzi súťažiacimi objavila skupina Olympic so skladbou Krásná neznámá. Sprevádzal ju Festivalový orchester, ktorý dirigoval Karel Krautgartner. Priaznivcom rocku sa to síce nepáčilo, ale bola to v podstate aj legalizácia rocku v celoštátnej televízii. (Rock s veľkým orchestrom produkoval v tom čase už aj Frank Zappa.) Slová „rock“ a „big-beat“ sa v tom čase už úspešne zakrývali slovami „skupina“ alebo dokonca „orchester“, ale to nás neznepokojovalo. Začal vychádzať časopis Čs. hi-fi klubu Hudba a zvuk s fundovanými recenziami gramoplatní, medzi ktorými sa akoby zázrakom začali objavovať LP z jazzovej a popovej edície Gramoklubu Supraphonu, ktoré subskripčne mohli získať iba registrovaní členovia. V televíznom Silvestri 1967/68 odznelo zopár pesničiek s takmer rockovým sprievodom (Tonny Sheridan, Hugues Aufry, Marta Kubišová atď.), ale Štátna publikačná správa (tlačový dozor) ešte stále verne plnila svoje „úlohy“ a nič nenasvedčovalo, že by sa pomery mali zmeniť.

Rok 1968 našiel slovenskú rockovú scénu takpovediac nepripravenú. The Beatmen boli už preč, vedúce pozície prevzali Prúdy, Ulomené haluze, The Gentlemen, Guľový dolník a Meditating Four, Collegium Musicum, Fermata. The Soulmen síce zasúťažili v Prahe na festivale, ale to bolo z ich strany asi tak všetko, a koncom roka už v obľúbenosti úplne kraľoval Karel Kryl.

Pravdaže, vo V-klube to vrelo: Varga, Frešo, Griglák, Vacho, Hájek a spol. hľadali vlastnú identitu v nekonečných jamoch na témy Briana Augera a Boba Dylana, ale svet sa už začínal krútiť okolo jazz-rocku a undergroundu.

Dvere boli však už doširoka vykopnuté, pretože v batožinách tých, ktorí sa po prázdninách 1968 predsa len vrátili, boli tisícky platní, ktoré „nahrávači“ zvládali iba s krajným vypätím síl. Sám som si priviezol nielen najnovší singel Beatles s Hey Jude, ale aj LP Iron Butterfly, Vanilla Fudge, Joe Texa, Franka Zappu, sampler That´s Soul a single Who, Herman´s Hermits a Kinks. Na Korze sa dalo kúpiť takmer všetko a aj sám som sa dočasne stal nahrávačom…

V Bratislave a iných mestách medzitým začala vznikať tzv. klubová scéna. Jeden z prvých klubov v Bratislave vznikol s názvom Klub Lasicu a Satinského ešte pred okupáciou na Dunajskej ulici neďaleko Julovho príbytku. Chodiť po Bratislave, snoriť po starých pivniciach a prosiť domové správy o možnosť využívať prázdne priestory bolo vtedy akousi módou, hlavne pre stredoškolákov. Spôsobil to najmä film „The Young Ones“, ktorý tu s názvom „Klub mladých“ premietli s Cliffom Richardom. Vzniklo okamžite akési „hnutie“ klubov mládeže. To sa však, našťastie, zapáčilo aj činovníkom rozpadávajúceho Československého zväzu mládeže. Iba vďaka tejto ich vnímavosti mohlo vzniknúť Združenie klubov mládeže a akési protokluby, v ktorých mali domovské právo najmä diskotéky, koncerty kapiel, ale aj rôzne ideologické prednášky.

Bratislavská lýra 1969 bola už cenzurovaná ako žiadna predtým. Porovnanie pôvodného zoznamu piesní alebo ich textov (podľa nahratých platní a archívnych notových materiálov) s televíznym záznamom by jasne ukázalo zásahy do dramaturgie i do textov. Normalizátori však pamätali na zadné kolieska a televízne záznamy prvých ročníkov Lýry, vrátane vystúpení zahraničných hostí, neskôr nemilosrdne zmazali… Vraj kvôli nedostatku magnetických pásov…

Medzitým sa uskutočnili beatové festivaly v Prahe a Bratislave, vznikli hudobné vydavateľstvá Panton a Discant (druhé z nich takmer okamžite zaniklo, lebo sa chcelo zameriavať na rock…). Súťaže beatových skupín bežne organizovali už aj rôzne osvetové besedy. Po okupácii predovšetkým v televízii vypukol problém „vlasáčov“. Už aj v rokoch 1965-67 polícia bežne odchytávala z bratislavského Korza chlapcov s dlhšími vlasmi (nielen podľa Beatles, veď Rolling Stones ich mali podstatne dlhšie). Strihali ich v „zelených antonoch“ zaparkovaných na Hviezdoslavovom námestí. Normalizačné vedenia televízií v Prahe i Bratislave však usúdili, že najlepším spôsobom, ako eliminovať z vysielania rockovú hudbu, bude trvať na ostrihaní muzikantov. Až po dlhšom čase, keď už v podstate mohli vysielať iba Karla Hálu a Dušana Grúňa, prišli televízni maskéri s nápadom „zasponkovania“ účinkujúcich. Vlasy im zhrnuli na temeno a zasponkovali tak, aby ich pri snímaní spredu nebolo vidieť.

Absolútne neprípustným sa stal anglický repertoár skupín, čoskoro aj ich anglické a inokrajné názvy.

Jesenná koncertná sezóna 1969 v PKO začala ešte v slobodnom duchu a mohol som ešte celkom slobodne napísať do Smeny o Golden Kids s Kubišovou a o ďalších koncertoch, ktoré sa tam konali raz až dva razy týždenne. Po prvý raz som však narazil hlavou rovno do steny pri koncerte pražskej country kapely Greenhorns. Odsledoval som ho a bežal som do redakcie, kde ma už netrpezlivo očakávali vydávajúci a technický redaktor. Druhý z nich mal pred sebou už iba pruh papiera, ktorý predstavoval dvojstĺpec vyhradený pre kultúru v spravodajskej vložke Smeny na nedeľu. Mal som tam na vrchu priestor na asi 20 strojopisných riadkov, ktoré som bleskovo naklepkal a odovzdal. Na druhý deň ma už na schodisku očakával zástupca šéfredaktora. Vraj každú chvíľu príde niekto zo SÚTI (Slovenský úrad pre tlač a informácie)³ a budú vyšetrovať. Nechápal som, čo s tým ja mám, ale roztvoril predo mnou noviny. Na štyroch stĺpcoch boli vedľa seba malé fotografie veliteľov Varšavskej zmluvy – Brežneva, Husáka, Kádára, Gomulku, Ulbrichta, Ceau?esca a Živkova, ktorí mali kdesi svoj sabat, a hneď vedľa nich titulok môjho článočku – Ostrieľaní Greenhorni. Na základe federatívneho usporiadania republiky vzniklo síce Ministerstvo kultúry SSR, z KDK bol odrazu Slovkoncert, zo slovenskej pobočky Supraphonu Opus, a komik Jozef Hanúsek sa dokonca pokúšal založiť ZEUS, čiže Zväz estrádnych umelcov Slovenska, lenže vznikol aj SÚTI – Slovenský úrad pre tlač a informácie. Opäť tlačový dozor, ale akýsi „láskavejší“. Oni už nechceli scenáre a texty vopred. Iba čítali a kontrolovali produkty. To, čo vyšlo a bolo odvysielané, posielali s komentármi na ÚV KSS. S odporúčaniami na kádrové opatrenia. Do redakcií putovali rozhodnutia o pokutách. Nad nimi bol (pre istotu) ešte Federálny úrad pre tlač a informácie. Najímali si na otrocké čítanie platených externistov, zamestnávali tým celé „výskumné“ ústavy, a čítali dokonca aj pospiatky, teda články a relácie z rokov 1968 – 1969, aby dodatočne potrestali nehodných autorov.

V redakciách médií každodenne ubúdali kvalifikovaní redaktori a dramaturgovia, nahrádzali ich rýchlokvasení absolventi rýchlokurzov usporiadaných priamo ÚV KSS. V „Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti po 13. zjazde KSČ“ boli medzi ohniskami „kontrarevolúcie“ vymenované konkrétne redakcie a umelecké inštitúcie.

Pomerne zjavným a zdatným oponentom brachiálnej svojvôle bol minister kultúry Miroslav Válek, ktorý síce mal tiež svojich donášačov a „dvorných“ novinárov, ale mal aj sovietsku manželku z vplyvnej rodiny Valeriána Zorina, takže si trúfal. Podstatné bolo, naučiť sa lavírovať medzi načrtnutými pólmi a dodržiavať nepísaný kódex:

1. Nikdy neútočiť na tých, ktorí sa nebudú smieť brániť;
2. Nikdy nepísať tak a o tom, čo by mohli „hore“ pochopiť ako udanie;
3. Ak už pochváliť niečo naozaj dobré a nechcieť mu uškodiť, vždy napísať, že je to výsledok múdrej kultúrnej politiky strany.

Hudba rockových skupín síce ešte znela z koncertných pódií, z rozhlasu i televízie, no čoraz častejšie sa znova objavovala pod maskovacími názvami hudba „vokálno-inštrumentálnej skupiny“ alebo jednoducho „hudobnej skupiny“.

V sekretariáte ministra kultúry Válka pracoval spočiatku aj novinár a textár Alexander Karšay, ktorý doslova spod zeme vydupal nový časopis Popular (dĺžeň nad písmenko „a“ pribudol až neskôr). Sám mi však pošepol, že minister si neželá, aby to bol časopis o „bigbíte“. Ten tam smie figurovať iba ako „menšinový žáner“. Šéfredaktorom mesačníka sa v duchu požiadaviek doby stal krížovkár Belička a neskôr som sa dokonca ocitol v jeho tiráži ako člen redakčnej rady, čiže ďalšieho orgánu kolektívnej nezodpovednosti.

Normalizátori hneď v prvých rokoch „zdokonalili“ cenzorský systém do absurdných rozmerov. Od redaktoríka miestnej tlače či spravodajského bulletinu festivalíku miestneho významu, až po členov ideologickej komisie ÚV KSS, ktorú si udržiaval najvrchnejší ideológ, všetci vedeli, že sú neustále pod nejakým „ideologickým“ dozorom. Normalizátori však nerátali s tým, že môžu prehrať na poli, na ktorom sa cítili najbezpečnejšie.

Slávne „Poučenie“ v každej druhej vete spomínalo marxizmus-leninizmus, ale nebolo ťažké odhaliť, že práve ten je pre väčšinu biľakovcov a švestkovcov najväčšou neznámou. I stalo sa, že práve z NDR, odkiaľ v roku 1968 nakydali najviac hnoja na československú obrodu, sa rozpracovaním filozofickej kategórie negácie negácie⁴ dostali ku kultúrnopolitickému modelu, v ktorom síce nebol prípustný rock and roll či big beat, ale platne Beatles, či revuálne tanečnice s obnaženými prsníkmi patrili do gramopredajní a ku každodennému televíznemu relaxu (Ein Kessel Buntes). Vďaka Bohu, založili si aj folkový Oktoberklub a jeho Berlínsky festival politickej piesne. Od počiatku sa na ňom okrem folkových zúčastňovali aj rockové skupiny. Z oddelenia kultúry nanovo zjednoteného Socialistického zväzu mládeže sa tam vypravil Marián Záhorák a priviezol hromady bulletinov a festivalových spravodajcov. Jeho šéf Eduard Heger absolvoval zopár rokovaní na Ministerstve kultúry SSR, Slovenskom hudobnom fonde, Zväze slovenských skladateľov a Slovenský festival politickej piesne v Martine bol na svete. Asi polovicu piesní prvej autorskej súťaže spieval (pre choroby a iné ospravedlnenia nominovaných) legendárny rocker Vlado Chválny. O rok sa zobudili aj českí súdruhovia a vytvorili v podstate to isté v Sokolove. A čo to má s rockom?

Iba to, že tieto festivaly ho u nás (tak ako v NDR a iných socialistických krajinách) trochu pomohli zachrániť. V čase, keď sa už znova nesmel používať pojem „rocková skupina“, kapely denno-denne prichádzali o možnosť nacvičovať v osvetových či odborárskych zariadeniach, národný umelec Andrej Plávka v Pravde a dogmatický filmový kritik Pešek v Rudom práve chrlili žeravú síru na „papagájovú kultúru“ a „americkú“ víťaznú lýrovku Modusu (Úsmev), bolo tu čosi, čo mohli použiť ako stopercentné alibi: Chcú nacvičovať na festival politickej piesne alebo chcú nacvičovať, pretože na ňom boli…

Treba si uvedomiť, že muzikanti mali vtedy mizerné honoráre a bezplatné skúšobne v štátnych zariadeniach sa získavali veľmi komplikovane, vždy za cenu „všimného“. Akékoľvek „čestné uznanie“, či iba osvedčenie o účasti na okresných či krajských kolách festivalu politickej piesne boli pre skupiny zlatým tromfom, ktorým, pri troške dôvtipu, obalamutili aj tých „najzásadovejších“ osvetárov. Je smiešne, ak dnes niekto proti týmto muzikantom vyťahuje politické karty, pretože všetkým išlo iba o jediné: aby mohli a mali kde hrať. Nie všetci totiž mali na to, aby sa kvôli rocku nechali zavrieť… Legendárni The Plastic People of the Universe boli v tomto smere asi vzácnou výnimkou, ale ŠtB usilovne sledovala aj slovenské kapely, ktoré sa zúčastňovali „menej oficiálnych“ podujatí, napr. pezinských „slovenských Woodstockov“, Snopkových⁵ Čertových kolies a dokonca aj bojnického Hudobného festivalu mladých ešte aj v časoch „perestrojky“. Relatívne dobre na tom boli tie podujatia, ktoré nevysielala a nezaznamenávala televízia. Jej participácia na akomkoľvek koncerte alebo festivale znamenala vždy najmenej zdvojnásobenie cenzúry. Pritom samotná televízia už mala Televízny klub mladých či dokonca vlastnú hitparádu, cez ktorú sa tlačili na scénu nové tváre – Peter Nagy a Indigo, Pavol Habera a Team, Robo Grigorov a Midi atď.

Tabuľka bola pravidelne uverejňovaná v Klube Smeny. No čím ďalej od Bratislavy, tým zhovädilejší okresní straníci a zväzáci pchali nosy nielen do toho, kto smie hrať, ale aj do textov a „temporytmu“ piesní. Navyše, ako huby po daždi vyrastali aj rôzni kariéristi, neokrôchaní konjunkturalisti a beznádejní antitalenti, ktorými sa len tak hemžili predkolá festivalov. Vyradiť ich čo najskôr a bez protiúderov od ich protektorov (napr. otec, funkcionár OV KSS) bola pomerne zložitá úloha, najmä ak do komisií a porôt teraz už celkom nezakryte prichádzali aj hudobne a literárne negramotní stranícki a zväzácki funkcionári, či asistenti z Vysokej školy politickej. Smiešno-smutný príbeh na záver:

V roku 1988 som bol (nie po prvý raz) v porote Mestského festivalu politickej piesne v Bratislave. Vedľa mňa však tentoraz sedel súdruh Mešťan práve z Vysokej školy politickej ÚV KSS, dnes tuším riaditeľ Židovského múzea. Keď sa schýlilo k hlasovaniu o víťaznej kapele, pozeral mi do papierov, lebo som tam mal zakrúžkované tipy a on sa tomu akosi neveľmi rozumel. Videl, že chcem zahlasovať za akýchsi depešáckych ucháňov, dôverne sa ku mne naklonil a strčil mi pod nos strojopis ich textu. Civel som naň, lebo bol v podstate neškodný. Lenže vyzeral asi takto:

                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
yyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy
yyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
Refr.
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx
                xxxxxxxxxx

„To je predsa provokácia!“ – povedal. Stále som naňho civel a nechápal. „Veď to je kríž!“ – posotil ma ideologicky. Vyrazilo mi to dych a nedalo, aby som sa nespýtal: „A kto ho v tej pesničke počuje, Paľko?“ Sklapol a odvrátil sa, aby vyplnil svoj hlasovací lístok…

 

Realita po revolúcii 1989

 

Svoje účinkovanie v „kritike“ slovenskej populárnej hudby som ukončil na zakladajúcom zjazde Zväzu autorov a interpretov (ZAI) po novembri 1989, kde ma účastníci ako nenavrhnutého zvolili do výboru, za čo som im poďakoval a nahlas povedal, že odteraz bude pre nich všetko iné a ťažšie. Možno som ešte odovzdal posledné pop-sekcie časopisu Rytmus, ale už som sa viac – až na pár rozhovorov v týždenníku Slobodný piatok – tejto téme absolútne vyhol. Kým som pôsobil v redakcii Smeny (od leta r. 1969), v týždenníku Televízia a niektorých iných médiách, usiloval som sa udržať aspoň aký-taký „oficiálny“ priestor pre slovenský big-beat, rock, jazz či muzikál. Pripadal som si pri tom často ako slon v porceláne, pretože často ani moji najbližší kolegovia nesmeli tušiť, o čo mi vlastne ide. Bol som v Smene vedúcim oddelenia kultúry a bol som povinný „presadzovať kultúrnu politiku strany“. Lenže ako vnuk Vojtecha Tvrdoňa, poslanca SNR za DS v rokoch 1946 – 1948 som bol stále na odstrel, čiže po každý raz, keď sme si trúfali uverejniť, že skupina bola rocková a nie vokálno-inštrumentálna, nezaspával som ľahko. Našiel som si pomocníkov u súdruhov z NDR, ktorí vymysleli koncept „zábavného umenia“ (Unterhaltungskust) a toto prekvapujúco fungovalo. Dokonca som beztrestne žiadal založenie škôl pre pop… Keď ma v 1986 nechali sledovať ŠtB, odišiel som ako 0,01% redaktorov socialistickej tlače dobrovoľne do Výskumného ústavu kultúry… Nepatril som však ani do tzv. klanov, ktoré ovládali vtedajšiu scénu a mám kritický názor aj na mnohé aktuálne aktivity typu „Slovenský bigbít“… Realita bola často iná.

 

Peter Brhlovič

 

PhDr. Peter Brhlovič (narod. 1948), vyštudoval teóriu kultúry, novinár, publicista a hudobný kritik, autor textov populárnej hudby a rocku (Ali Brezovský/Peter Brhlovič: Kreslím si ružu, skupina Prognóza; dobové hity skupín Zajace, Belasí, ale prispieval aj na LP Evy Kostolányiovej, Marcely Laiferovej, Evy Mázikovej, Dušana Grúňa, Karola Duchoňa a i. Asi 200 nahrávok v archívoch rozhlasu, televízie, Opusu a Supraphonu) .

Poznámky:

1. Šebo, Juraj: Zlaté 60. roky. Bratislava : Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2008, s. 224 – 227.
2. Kotek, Josef: Dejiny české populární hudby a zpěvu (1919-1968). Praha : Academia, 1998, s. 310 –
3. Organizácia, ktorá kontrolovala každý výtlačok novín a svoje hodnotiace správy posielala na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. (Poznámka editora).
4. Zákon negácie negácie bol tretím zákonom v rámci marxistického materialistického „dialektického vývoja“, aplikovaného na akýkoľvek fenomén v spoločnosti a histórii, predchádzali mu zákon jednoty a boja protikladov, zákon prechod kvantitatívnych zmien v kvalitatívne. Viď učenie K. Marxa, F. Engelsa, V. I. Lenina a nemeckého filozofa F. Hegela. (Poznámka editora).
5. Ladislav „Agnes“ Snopko (1949), jeden z leadrov zamatovej revolúcie, druhý minister kultúry po L. Chudíkovi, nominovaný Verejnosťou proti násiliu, aktívny organizátor viacerých undergroundových folkových a rockových podujatí pred rokom 1989. (Poznámka editora).