Hudobné vysielanie Slovenského rozhlasu v období 2. svetovej vojny

Postavenie hudby v rozhlase

Už v začiatkoch svojej existencie vyvolal rozhlas obrovský záujem verejnosti, stal sa atrakciou najmä kvôli odvysielanej hudbe. Hudba bola a stále aj je základnou zložkou každého auditívneho či audiovizuálneho masmédia. Najväčšie percento vysielaných programov patrí hudobnému vysielaniu. Rozhlas mal obrovský vplyv na formovanie hudobnej kultúry. Všetky novovzniknuté rozhlasové stanice sa snažili čo najskôr prejsť od pokusného k pravidelnému vysielaniu, aby tak objem programu neustále narastal.[1] Od počiatku bol masívnym producentom a šíriteľom hudby, či už artificiálnej[2] alebo nonartificiálnej.[3]

Poslanie rozhlasu sa odvíjalo od jeho organizačno-právnej formy, či išlo o verejnoprávne alebo o súkromné médium. Verejne financované rozhlasové stanice sú viazané na zveľadenie kultúrneho života. Od počiatkov uvádzali premiéry hudobných noviniek,  zaslúžili sa tak o rozvoj profesionálnej umeleckej hudby. Mnohokrát boli pre nich komponované skladby na objednávku. Ako príklad môžeme uviesť Hlas lesa od Bohuslava Martinů, skomponovaný pre Československý rozhlas v roku 1935, alebo Veselohra na moste od toho istého skladateľa.[4] Išlo o hudobnodramatickú tvorbu, písanú pre rozhlasové hry. Na pôde verejnoprávnych rozhlasových staníc vznikali rozhlasové orchestre, využívané pre potreby rozhlasu na šírenie živej orchestrálnej hudby.

Rozhlasové médium malo a stále aj má dosah  na tvorbu hudobného vkusu poslucháča. Propagovaná hudba bola najpočúvanejšou a najznámejšou  v spoločnosti. Rozhlas mal tiež dôležitú výchovnú funkciu v spoločnosti a pomalými krokmi začal nahrádzať hudobno-výchovné inštitúcie. Hudba sa dostala aj na miesta, kam by za iných okolností neprenikla. Pred vynájdením rozhlasového média bolo možné hudbu počúvať len naživo na koncertoch, alebo pri spoločenských či náboženských udalostiach. Časť obyvateľstva, ktorá žila na vidieku, nemala možnosť ani prostriedky dostať sa k živej a kvalitnej hudbe. K dostupnosti hudby napomáhal vo vojnovom období aj prístup k lacným rozhlasovým prijímačom, ktoré zabezpečila vláda.  V spoločnosti sa objavili tiež kritické názory, že propagovaním hudby prostredníctvom médií sa vytratí autentický umelecký zážitok, ktorý je  prítomný pri živom predvedení.[5]

V období 2. svetovej vojny rozhlasové vysielanie podliehalo prísnej cenzúre a bez kontroly sa nezaobišiel ani výber odvysielaných skladieb. Tvorba slovenských hudobných skladateľov bola tiež pod prísnym dohľadom Úradu propagandy. Nesmela sa hrať hlavne česká a ruská hudba, vysoké percento zastúpenia v programe mala slovenská a nemecká tvorba.[6] Rozhlas  tak pod tlakom takýchto okolností prispel k propagácii národnej hudobnej tvorby.

Je potrebné uvedomiť si, že hudobné vysielanie v tomto období bolo závislé na živom predvedení, pretože v tom čase ešte neboli žiadne zvukové záznamy slovenskej hudobnej tvorby. Nahrávky z gramofónových platní boli len zo zahraničnej tvorby. V roku 1939 začal rozhlas so záznamom na mäkké voskové platne, no ukázalo sa, že kvalita zvukového záznamu je nedostatočná. O rok neskôr, teda v roku 1940, sa začalo s magnetickým záznamom zvuku. Prvý magnetofón pochádzal od nemeckej firmy AEG, ktorý sa využíval hlavne pri zázname hudobných programov.[7]

Vznik rozhlasu spôsobil rozvoj a dynamizáciu hudobného života na Slovensku. Vytvoril sa vhodný priestor  na tvorbu a propagáciu nových hudobných žánrov. Rozhlas vytvoril priestor na realizáciu mnohých hudobníkov, sólistov, režisérov, producentov, zvukárov a ďalších pracovníkov, dohliadajúcich na vysielanie. Vo vojnovom období vznikla napríklad zvučka Slobodného slovenského vysielača, ktorú pre rozhlas skomponoval Ján Cikker.[8]

Technologický pokrok ovplyvňoval hudobnú kultúru v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Rozhlasové médium sa stalo hlavným producentom a šíriteľom národnej hudby aj do zahraničia. Podľa Podperu existuje „dualizmus funkcií hudby“.[9] Rozdeľuje ich na manifestné, teda tie ktoré sa zhodujú s pôvodným zámerom tvorcu a latentné, ktoré nespĺňajú pôvodnú myšlienku, pre ktorú boli skomponované. Súčasný trend potláča manifestnú funkciu klasickej hudby v médiách. Len minimálne percento vysielanej hudby tvorí artificiálna hudba. V období 2. svetovej vojny, keď sa hudba vysielala zo živého koncertu, bol zachovaný prvotný zámer skladateľa a poslucháč si mohol vypočuť skladbu s podobným zážitkom ako pri živom vystúpení v koncertnej sále. Vznikom rozhlasového média  sa objavil novodobý fenomén, a tým je zvykovosť počúvania hudby, hudba sa stala dostupnejšou a prirodzenejšou v domácom prostredí, čím vynikla jej dekoratívna funkcia. Hudobné umenie sa stalo prirodzenou súčasťou bežného dňa, jej prítomnosť vytvára atmosféru a „hudobno-vkusové návyky“.[10]

Hudobné vysielanie Slovenského rozhlasu vo vojnových rokoch

 Organizačné a technické aspekty

Po rozpade Československého štátu  prišlo k rozdeleniu Československého rozhlasu. Vznikol Slovenský rozhlas s.r.o. s hlavným sídlom v Bratislave a jednou odbočkou v Prešove. Riaditeľom bratislavského štúdia bol Emil Rusko a Andrej Prídavok sa stal riaditeľom prešovskej odbočky. Nad činnosťou  rozhlasu mal dohľad štát prostredníctvom Úradu propagandy.  Slovenský rozhlas musel začať pracovať celkom sám,  tvorba celého programu  zostala v redakciách v Bratislave. Rozhlas bolo potrebné zabezpečiť organizačne, personálne aj technicky, čo znamenalo disponovať zodpovednými a odbornými pracovníkmi, čo nebolo až také jednoduché.  Vláda potrebovala mať na týchto miestach svojich ľudí, no spomedzi nich nevedeli vybrať vhodných adeptov, preto boli prinútení ponechať si niektorých pracovníkov z Čiech. Slovenský rozhlas začal pracovať od základov, bolo potrebné vytvoriť samostatné odbory a oddelenia. Štruktúra hudobného oddelenia bola rozdelená na 5 oddelení: orchester Slovenského rozhlasu, šéfdirigentom sa stal Kornel Schimpl, oddelenie sólistickej a komornej hudby dostal na starosť Rudolf Macudziński,  o oddelenie pre zábavnú hudbu sa staral Michal Knechtsberger neskôr prišiel František Fleischmann. V oddelení reprodukovanej hudby sa vystriedalo viacero vedúcich, ako prvý nastúpil Tibor Frešo, 1. apríla 1940 ho vystriedal Šimon Jurovský a neskôr sa prednostom oddelenia stal Kornel Schimpl. Ako archivár v hudobnom archíve začal pracovať Andrej Očenáš.[11] Úlohou všetkých oddelení bolo vytvárať hudobný program Slovenského rozhlasu. Na miesto riaditeľa hudobného odboru nastúpil hudobný skladateľ Alexander Moyzes po Milošovi Ruppeldtovi ešte v roku 1937. Moyzesovi pripadla najnáročnejšia úloha, postarať sa o kvalifikovaných pracovníkov hudobného odboru. Prijal svojich žiakov: Andreja Očenáša, Tibora Frešu a Šimona Jurovského. Vedenie rozhlasu nevedelo o celej novej generácii slovenských skladateľov, ktorých Alexander Moyzes priviedol do Slovenského rozhlasu. Boli to Eugen Suchoň, Ján Cikker, Dezider Kardoš, ktorý  sa stal riaditeľom hudobného oddelenia v Prešove.

Moyzes začal od začiatku pracovať naplno a za cieľ si zvolil kreovať kvalitný profesionálny kolektív. Po odchode českých zamestnancov musela Bratislava zabezpečovať celé programové vysielanie sama. Keďže sa hudba vysielala naživo, vyvstala otázka obsadenia orchestra, z pôvodného orchestra zostalo len malé torzo hudobníkov. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov bol rozhlas nútený zrušiť zmluvu aj so Slovenským národným divadlom. Z postu dirigenta odišiel František Dyk. V programe sa často vyskytovali malé komorné orchestre ako Matuškovo okteto, Slovenské sláčikové kvarteto, Bratislavské komorné združenie, Komorný orchester pod vedením Františka Babuška  alebo spevácke zbory ako Spevokol Zora.[12] Šéfom novozaloženého rozhlasového orchestra sa stal Kornel Schimpl,[13] ktorý sa spolu s Moyzesom podujal vytvoriť kvalitný symfonický orchester Slovenského rozhlasu.

Dňom 14. marca 1939 boli českí hudobníci nútení opustiť orchester a tak z celého orchestra zostalo len 8 hudobníkov. Tvorili základ malého rozhlasového orchestra. Ten začal vysielať už 16. apríla 1939.[14] Moyzes dostal povolenie od vedúceho Úradu propagandy, Alexandra Macha,  zadovážiť hudobníkov z Čiech. V tom čase ešte nemeckí velitelia natoľko nezasahovali do vedenia rozhlasu. Z Prahy sa teda vrátil dirigent František Babušek. Tretím dirigentom bol Michal Karin-Knechtsberger. V roku 1943 angažovali dirigenta Krešimíra Baranoviča, chorvátskeho partizána, ktorého do orchestra prilákal Alexander Moyzes.[15] Krešimír Baranovič bol obrovským obohatením orchestra. Nebolo jednoduché zlegalizovať a právne podložiť jeho príchod na Slovensko, no Moyzesovi sa to podarilo. Ďalších kvalitných hudobníkov získali z novovzniknutého Konzervatória v Bratislave, teda z bývalej Hudobnej a dramatickej akadémie. Rozhlas umožnil tzv. praktikantské miesta pre „výchovu hudobného dorastu“, kde sa umiestnili starší poslucháči konzervatória. Boli to Rudolf Červenka, Eduard Polák, Peter Ort a Albín Berky. Začal sa budovať nový orchester Slovenského rozhlasu. Onedlho začal rozhlas s prvými verejnými koncertmi vo Vládnej budove, ktorú takisto Moyzesovi poskytol A. Mach. Úlohou orchestra bolo kreovať hudobné vysielanie vo všetkých žánroch. Orchester získal nové štúdio na Jakubovom námestí v Bratislave, kde sa pripravovalo na skúškach vysielanie symfonickej hudby štyrikrát do týždňa a zábavnej hudby dvakrát do týždňa. Symfonickú hudbu mal na starosti Kornel Schimpl a zábavnú hudbu Michal Knechtsberger. Prvý verejný koncert Slovenského rozhlasu sa konal v stredu 17. apríla 1940 o 21.00 hod. a bol zostavený zo skladieb Eugena Suchoňa. Zazneli skladby Sonatina op. 11 pre husle a klavír, Nox et solitudo, cyklus piesní op.4 na slová Ivana Krasku a Klavírne kvarteto op. 6.[16]  Orchester Slovenského rozhlasu si za cieľ kládol  uvádzanie a propagovanie pôvodnej slovenskej hudobnej tvorby. Alexander Moyzes v časopise Slovenský rozhlas uviedol: „Hudobný odbor bude pokračovať v domácich verejných koncertoch komorného charakteru, ktoré vlani vzbudili takú pozornosť,  a ktorých program sme zostavili zväčša zo skladieb slovenských skladateľov. Koncerty sa budú konať raz mesačne v období október 1940 – máj 1941.“[17]

Rozhlas nedisponoval nahrávkami slovenskej hudobnej tvorby, pretože nemal žiadnu nahrávaciu techniku. V roku 1940 sa to všetko zmenilo. V Bratislave bolo vybudovaných 9 moderných štúdií, zakúpených 10 nahrávacích súprav, 6 na mäkké platne, 2 súpravy na magnetický pás a 2 súpravy na voskové platne.[18] Nahrávky z obdobia druhej svetovej vojny sa nám však nezachovali kvôli krátkej dobe možnosti uskladnenia. Mäkké a voskové platne neposkytovali možnosť dlhodobého uchovávania.

Programová štruktúra hudobného vysielania sa menila v dôsledku reorganizácie celého hudobného oddelenia. V periodiku Slovenský rozhlas sa v úvodníku Moyzes vyjadruje k spolupráci s Ríšskonemeckým rozhlasom, ktorú plánovite orientuje na 3 oblasti:

a)      prenosy hudobných programov z ríšskych vysielačov

b)      výmena skladieb domácich skladateľov so skladbami súčasných skladateľov a hosťovanie nemeckých umelcov u nás a našich umelcov v ríšskych vysielačoch

c)      prenos programov z hudobnej tvorby, prameniacej priamo zo slovenskej ľudovej piesne.[19]

Na tomto príklade môžeme vidieť náklonnosť programovej štruktúry k príkladu nemeckého vysielania. Na každoročných konferenciách sa stretlo predstavenstvo rozhlasu spolu s členmi vlády, kde sa prekonzultovalo a ohodnotilo doterajšie vysielanie rozhlasu. Zároveň sa kládli ciele, ku ktorým má vysielanie Slovenského rozhlasu dospieť. V 12. čísle 1. ročníka časopisu Slovenský rozhlas bola uverejnená výročná správa z roku 1940. Konštatuje činnosť Slovenského rozhlasu za uplynulý rok podľa jednotlivých oddelení hudobného odboru.

Ľudová hudba v období 2. svetovej vojny

Oblasť ľudovej hudby spadala  vo vojnovom období do oddelenia zábavnej hudby. Vedúcim tohto oddelenia bol Michal Knechtsberger, ktorého neskôr vystriedal František Fleischmann. Prvotné vysielania ľudovej hudby nemali formu ľudovej hudby v jej pravom slova zmysle, pretože vysielania cigánskych kapiel z bratislavských kaviarní sa takisto chápali ako relácie zamerané na ľudovú hudbu.

V tomto období sa kreovala mladá skladateľská skupina, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriavala na slovenskú ľudovú pieseň. Bola to generácia slovenskej hudobnej moderny, menovite Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Ján Cikker, Michal Vilec, Jozef  Kresánek. Títo skladatelia sa verejne priznali k obdivu voči ľudovej kultúre, k národným hodnotám, ktoré táto oblasť kultúry skrývala. Diela týchto slovenských autorov sa začali postupne objavovať v programe Slovenského rozhlasu.

No s pravými entomuzikologicky hodnotnými folklórnymi prejavmi sa vedenie Slovenského rozhlasu začalo zaoberať až po zakúpení nahrávacej techniky v roku 1941. Tento technický posun vpred docielil terénne nahrávanie ľudových piesní v rôznych oblastiach Slovenska. Do terénu nechodili pracovníci určení len na tú prácu, boli to vtedajší významní  rozhlasoví pracovníci ako Emil Rusko – riaditeľ, Gabriel Rapoš – programový šéf, Jozef Vrabec – vedúci prenosového oddelenia, Janko Matuška – hudobný režisér a Vojtech Koma – technik, operátor. Ondrej Demo píše o ich práci: „Mali k dispozícii malý autobus, v ňom zariadenie na platne Compaty (sklenené platne), emulzia sa musela navlhčiť, aby tie 4 minúty, kým sa nahrala, nevyschla. V autobuse počas nahrávky musela byť teplá voda a plno pary. Služobná cesta na nahrávky do rôznych obcí Slovenska trvala spravidla 2-3 týždne. Keď bolo pekné počasie a bezvetrie, nahrávali vonku, v zákutí, kde bol elektrický prúd, na školskom dvore, ale aj v škole, kde bola dobrá akustika, alebo keď bolo zlé počasie.“[20] Začiatky etnomuzikologického výskumu neboli jednoduché. K veľkým nadšencom terénneho nahrávania patril aj Janko Matuška, ktorý sa staral o výber spevákov i muzikantov. Na jednu stranu platne bolo možné nahrať 3,30 min., tak isto aj na druhú stranu. Každá platňa sa po nahratí materiálu musela tvrdiť. Po vyschnutí ju napúšťali tukom, aby upevnili ryhy a následne ju prehrali pre kontrolu nahrávky. Pri jednej ceste boli schopní navštíviť 7 miest počas 14 dní a nahrať okolo 300 piesní. Nahrávky autentického folklóru vznikali v rôznych regiónoch, napr. v Podpoľaní, na Gemeri, Kysuciach, v Kokave nad Rimavicou, v Detve,  Dolnej Súči a v mnohých iných kútoch Slovenska.

V období 2. svetovej vojny vznikla v Slovenskom rozhlase nová pravidelná relácia s názvom Vysielanie pre Slovákov v zahraničí. Reláciu slovom uvádzali Emil Rusko a Anton Prídavok. Janko Matuška spolu s Emilom Ruskom oživovali mnohé ľudové piesne v štúdiu v Bratislave. Emil Rusko sa snažil napodobniť speváka Štefana Bobru a spolu s bratislavskými cigánskymi kapelami ich nahrávali gramofónové firmy.

Rok 1943 bol pokrokom k zdokonaleniu zvukového záznamu. Rozhlas zakúpil nahrávaciu aparatúru Phillips-Müller z Holandska. Tento zvukový záznam mal mnohé výhody oproti minulým technikám, mohol sa viackrát reprodukovať. Je pravdou, že nebol dostatok odborníkov pre folklórnu hudbu. Programy sa museli dopĺňať vystúpeniami cigánskych kapiel  z bratislavských kaviarní. Boli to cigánske kapely: Aladára Bitóva z vinárne Luxor, Jožka Pihíka, Maťa Pihíka, Bela Piťu, Štefana Lakatoša, Laja Bittó, Vojtecha Farkaša, Alojza Berkyho a ďalších.

Symfonická hudba vo vysielaní Slovenského rozhlasu

Program Slovenského rozhlasu bol koncipovaný podľa hudobných žánrov. Samostatne bola propagovaná symfonická, komorná, zábavná, populárna a ľudová hudba, pričom každému žánru bol vyhradený určitý časový priestor v programe. Vysoké percento zastúpenia mala symfonická hudba. Problémy pri rozdelení Československého rozhlasu doľahli hlavne  na toto odvetvie hudobného programu. Rozhlasový orchester sa začal budovať odznova. Alexander Moyzes, ako riaditeľ hudobného odboru, vynaložil obrovské úsilie o znovu vytvorenie orchestra s kvalitnými hráčmi a dirigentmi, a taktiež sa pričinil o vysielanie pravidelných symfonických koncertov z Bratislavy. Rozhlasový orchester sa začal postupne rozrastať. Na konci roka 1941 mal 30 členov a v marci 1942 už 48 členov.[21] Šéfom orchestra bol od roku 1941 František Babušek. Toho vo februári 1942 odvolali z funkcie po tom, čo sa zastal orchestra, ktorý sa pokúsil o štrajk proti vojenskému zákonodarstvu.[22] Orchester odohral 25 verejných koncertov v sezóne 1942/1943. Po prvý raz bol hosťujúcim dirigentom Krešimír Baranovič 9. 4. 1943. V druhej polovici roku 1943 angažovali tohto chorvátskeho dirigenta do trvalého pracovného pomeru. Baranovič bol chorvátsky partizán,  jeho vstup na slovenské územie vybavil Alexander Mach, ktorého o to poprosil Alexander Moyzes.[23] Alexander Moyzes v rozhovore s Vladimírom Draxlerom uvádza: „Náš symfonický orchester pod Baranovičovou taktovkou dosiahol taký úspech, aký sme do tých čias nepoznali.“[24] Nariadenia vlády boli striktné, zakázaná bola tvorba hlavne českých a ruských skldateľov. Alexander Moyzes sa v rozhovore s Iljom Zeljenkom vyjadril: „ Hrávali sme všetko, čo sa vtedy nesmelo hrať. […] Smetanu, Dvořáka, Čajkovského, Musorgského – to všetko sa nesmelo.[…] Samozrejme, miešali sme Mozarta, Beethovena, Wagnera, bolo treba šikovne robiť tú dramaturgiu, aby to zasa nebilo tak do očú.“[25]

Veľkým pokrokom rozhlasového orchestra boli pravidelné verejné symfonické koncerty, ktoré sa konali vždy v piatok večer v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu na Vajanského nábreží, odkiaľ boli priamym prenosom vysielané prostredníctvom Slovenského rozhlasu. Prvý koncert sa konal 6. novembra 1942 s nasledovným programom:

1. W. A. Mozart:  predohra k opere Figarova svadba a 2 árie z opery

2. L. v. Beethoven: Romanca F dur pre husle a orchester

Ah perfido! Ária pre soprán

3. F. Schubert:  Baletná hudba z Rosamundy

4. J. Kilpinen: Dve piesne

5. J. Brahms: II. symfónia D dur op. 73 [26]

Plány symfonických koncertov boli uverejňované v programovom časopise Slovenský rozhlas, vždy boli rozdelené na dve obdobia počas jednej sezóny. Tak si mohol poslucháč vybrať, ktorý koncert si vypočuje alebo priamo navštívi. O samotné zorganizovanie pravidelných symfonických koncertov sa pričinil  Alexander Moyzes, ktorý musel čeliť mnohým problémom, prekážajúcim v takomto úsilí.

Komentáre symfonických koncertov od Ernesta Zavarského

Verejné symfonické koncerty sa stali významnou  kultúrnou udalosťou. Obohacovali slovenský hudobný život, ku ktorému prispievali  hlavne prenosy Slovenského rozhlasu.  Zaujímavosťou tohto obdobia boli  komentáre, alebo skôr predslovy ku koncertom. Pre rozhlas ich pripravoval Ernest Zavarský. Orchester Slovenského rozhlasu hral tvorbu svetových, ale aj slovenských skladateľov. Pri písaní úvah o dielach slovenských skladateľov sa Zavarský nemal o čo oprieť, doposiaľ nebol napísaný žiadny muzikologický text o analýze slovenských diel. Opieral sa len o notový materiál. Z referátov, ktoré písal pre Slovenský rozhlas,  vznikla neskôr jeho štúdia Súčasná slovenská hudba.[27] V archíve Slovenského rozhlasu sa zachovalo 21 komentárov Ernesta Zavarského k symfonickým koncertom orchestra Slovenského rozhlasu.

Všetky komentáre boli v programových časopisoch uvedené ako Aktualita, vysielané jeden deň pred priamym prenosom symfonického koncertu, doplnené hudobnými ukážkami. Stávali sa však aj ojedinelé prípady, keď bol komentár vysielaný priamo pred koncertom. Najstarší uchovaný komentár je z roku 1942.

„Na okraj dnešného koncertu Slovenského rozhlasu vo vládnej budove“

Pod týmto názvom bol odvysielaný 4. 12. 1942, 19.30 – 19.40 komentár k programu koncertu z vládnej budovy. Napísal ho muzikológ Ernest Zavarský. Koncert bol usporiadaný na počesť  Mikuláša Moyzesa. Program bol zostavený zo skladieb Johanna Sebastiana Bacha, odznela jeho Suita d mol, ktorá je jednou zo šiestich francúzskych suít pre klavír. Poradie tancov bolo tradičné:  Allemande, Courante, Sarabande a Gigue. Zavarský poznamenáva, že dielo J.S. Bacha  bolo v úzadí a na svetlo sveta sa dostalo až v 19. storočí. Ďalším uvedeným dielom bola Symfónia G dur Josepha Haydna, tzv. vojenská. Autor textu sa vyjadruje tiež k všeobecnej formovej stránke symfónie, k jej vývoju. Symfónia G dur vznikla v najplodnejšom období umelca v rokoch 1791- 1795.   Druhá časť koncertu bola venovaná Mikulášovi Moyzesovi,  k jeho sedemdesiatym narodeninám. Odzneli tri jeho skladby, Slávnostná predohra, Malá vrchovská symfónia, ktorá má 3 časti so slávnostným charakterom a je jedinou symfóniou M. Moyzesa, treťou skladbou bola balada Ctibor. Zavarský predstavuje diela Mikuláša Moyzesa takto:

„Druhá časť koncertu je venovaná skladbám Mikuláša Moyzesa, ktorý sa v tieto dni dožíva sedemdesiatky. Slávnostná predohra vznikla pôvodne ako skladba pre organ a vyšla spolu s inými organovými skladbami v jeho známej škole na organ. Alexander Moyzes ju prekomponoval pre veľký orchester. Je to skladba trojdielna a má charakter slávnostný tak v myšlienke ako aj v orchestrácii. Malá vrchovská symfónia je jedinou symfóniou. Pridŕža sa v nej ustálenej formy symfónie, tak ako ju vytvorili klasici, už vyššie spomínaní Haydn a Mozart a strieda v nej rýchlu prvú časť „Animato“ s pomalým „Adagiom“  a rýchlou časťou záverečnou. Medzi Adagio a Finale vsúva scherzo, akýsi druh rýchleho a zväčšeného menuetu. Prvá časť Animato je vybudovaná na dvoch kontrastných myšlienkach, rytmickej a melodickej, čo je skoro princípom architektoniky v prvej časti symfónie i sonáty. Adagio je komponované v trojdielnej forme a to tak, že po druhom diele opakuje dosť verne prvý. Záverečná časť Allegro vivace, má tri hudobné myšlienky, veselú – fugátovú, abstraktnú a tretiu, ktorá pripomína ľudovú pieseň. Tieto myšlienky sa opakujú, no v inom spracovaní, tak ako vo forme rondovej a finále sa končí kodou, známou z prvej časti symfónie.  Malá vrchovská symfónia je svieže dielo, chápané v harmonike a inštrumentácii dosť moderne, no slovenský poslucháč v nej iste nájde veľa blízkeho a príbuzného a rád si ju vypočuje. Treťou skladbou Mikuláša Moyzesa na programe dnešného koncert je „Ctibor“, balada pre tenor a orchester. Je jednou z prvých poprevratových skladieb Mikuláša Moyzesa a vybudovaná je podľa básne Jána Bottu, podľa ktorej sa riadi aj hudobná forma, blízka forme rondovej. Skladba začína malou figúrou c-as-h, tónami to kostolných zvonov, volajúcich ľud na omšu. Potom sa ozýva Ctiborovo volanie „ na hon!“,  s prosbou Mníchov, aby sa vo sviatočný deň nevydával na lov. Ctibor však neposlúchal. V lese zbadá podivného jeleňa, ktorý ho vláka do záhuby. Skladba končí spomienkou na tému prosby a opisuje vytie psov, ktorí každú noc volajú svojho pána. Partitúra sa vyznačuje jemným koloritom s veľkým zmyslom pre zvukomaľbu.

A ešte niekoľko slov o majstrovi Mikulášovi Moyzesovi. Narodil sa dňa 6. decembra vo Zvolenskej slatine. S hudbou sa odmalička stýkal, veď jeho otec bol organistom. Po šťastnom detstve odišiel do gymnázia v Banskej Bystrici a v Revúcej a neskôr na učiteľský ústav do Kláštora po Znievom. Tu dostáva solídnejšie základy v hudbe od profesora Alberta Štepanka. Ale nevenoval sa natrvalo učiteľstvu, čoskoro prijme miesto organistu v Jágri, kde sa stretol s hudobným skladateľom Lánym. Tento ho zoznámil s Bachom a s romantikmi. Aj iní hudobníci mali vplyv na jeho vzrast  v hudbe – boli to hlavne Kersch a Wavrinecz. V tom čase vzniká jeho Missa Solemnis in C dur, jedno z jeho najlepších diel.  Už v roku 1904 sa vracia na Slovensko. Píše veniec slovenských národných piesní. K ľudovej piesni sa častejšie vracia aj vo svojej neskoršej tvorbe. Z orchestrálnych prác treba spomenúť ešte Scherzo, Omšu d minor pre zmiešaný zbor a orchester a z komorných skladieb tri sláčikové kvartetá a dve pre dychové nástroje.

Ako vidíme, tvorba Mikuláša Moyzesa nie je veľmi široká, ale každé jeho dielo hovorí za seba. Na dnešnom koncerte vysielanom z vládnej budovy a usporiadanom na počesť skladateľa počujeme tri jeho skladby. Nech nám ony viac povedia, nech povedia o svojom tvorcovi to, na čo sú slová slabé.“[28]

 Ernest Zavarský  písal tieto komentáre len zo svojich štúdií a úvah, nemohol sa opierať o žiadnu odbornú literatúru, preto musel siahať k partitúram, pretože v tomto období neboli k dispozícii ani zvukové záznamy skladieb.[29]

Štruktúra hudobného vysielania v období 1939 – 1945

Hudba má v rozhlasových programoch svoj stály, pomerne veľký priestor. Je to z jediného dôvodu,  že jej charakter priamo zodpovedá povahe tohto zvukového média. Hudba, či už vážna, alebo zábavná, prepožičiava veľkým časovým plochám svoj špecifický komunikačný zmysel. V dejinách rozhlasu sa samozrejme vyskytli  i také situácie, ktoré naviedli rozhlasové vysielanie smerom, aký mu v tom čase vyhovoval. Programová štruktúra každého média je vždy závislá od niekoľkých faktorov, či už je to kultúrne,  spoločenské, alebo politické usporiadanie. Najväčšia a konkrétna závislosť vyplýva z politického usporiadania danej krajiny. Ako sme v predchádzajúcich podkapitolách uviedli, neraz sa vyskytli politické a ideologické tlaky, v dôsledku ktorých boli určité typy hudobného repertoáru preferované, alebo práve naopak z programu odstránené. Jiří Fukač hovorí: „Čo sa týka mocensky presadzovaných preferencií, alebo zákazov, tak klasickým príkladom represívnych tendencií  môže byť zákaz jazzu v rozhlase nacistického Nemecka. Nemecké rozhlasové vysielanie muselo samozrejme v súlade s požiadavkami hitlerovského režimu rezignovať aj na ďalšie repertoárové okruhy: nehrala sa tvorba autorov židovského pôvodu, ignorovali sa nepriateľskí skladatelia režimu, vynechávala sa avantgardná hudba.“[30] Tlakové tendencie zo strany Nemecka sa vyskytovali aj v Slovenskom rozhlase. Hitlerovské Nemecko malo pod kontrolou aj zahraničné rozhlasové inštitúcie. Medzi nimi bol aj Slovenský rozhlas. Vedenie Slovenského rozhlasu sa však ani v tejto neľahkej situácii nedalo zastrašiť. Samostatnosť Slovenského štátu, vojnové obdobie, politické a ideologické tlaky, tieto všetky faktory mali dôraz na programovú štruktúru rozhlasu. Okrem nedostatku profesionálnych redaktorov, hudobníkov orchestra, trpel rozhlas aj technickými a priestorovými absenciami.[31]

V roku 1939 sa pokračovalo v doposiaľ známej a zaužívanej forme programu. Takisto si svoju podobu zanechal aj samotný hudobný odbor, ktorý bol rozdelený na jednotlivé oddelenia, podľa vzoru bývalého Československého rozhlasu. Úlohou každého oddelenia bolo vytvoriť reláciu pre vysielanie, ktorá by mala vlastnú formu a určité ideové zameranie. Nesmelo sa vychádzať z vopred určených pravidiel.

Po hĺbkovom prebádaní rozhlasového vysielania narazíme na niekoľko zaujímavostí. Je pravdou, že nariadenia Úradu propagandy boli jasné, pretože predpisovali nariadenia, podľa ktorých bolo potrebné začleňovať do vysielania čo najviac tvorby nemeckých autorov, vyhýbať sa tvorbe židovských autorov, ale aj ruských a českých skladateľov. Hlavným zameraním hudobného odboru Slovenského rozhlasu bola propagácia slovenskej národnej tvorby. Prezentácia slovenských skladateľov bola každopádne hlavnou prioritou Alexandra Moyzesa, ale aj napriek nariadeniam sa mu podarilo „prepašovať“ do programovej štruktúry aj hudbu ruských a českých skladateľov, hudbu skladateľov židovského pôvodu, ako napríklad Felix Mendelssohn Bartholdy.

Graf č.1

Z Grafu č.1 je zrejmé, že tretinu hudobného vysielania rozhlasu tvorila hudba slovenských skladateľov. Pomer je vytvorený z celkového počtu uvedených skladieb jednotlivých skladateľov. Konkrétne sme sa zamerali na vysielanie vážnej hudby symfonického a komorného zamerania. Zaradili sme sem vysielanie živej hudby, ale aj reprodukovanej hudby prostredníctvom gramofónových platní. Vysielanie sa napĺňalo reláciami  rôzneho zamerania. Podľa odvysielanej hudby z gramofónových platní je možné zdokumentovať, že sa hrali napríklad „melódie zvukových filmov“, organové skladby a cirkevné zbory od rôznych skladateľov, symfonické básne a relácie s konkrétnym zameraním ako napríklad predohra  opery Pustovníkov zvonček od  Aimé Maillarta, predohra k opere Tannhäuser od Richarda Wagnera, skladby Felixa Mendelssohna Bartholdyho a mnohé iné.[32] Zaujímavým programovým formátom boli relácie s nejakým konkrétnym zameraním ako  napríklad Slávni Jozefovia v hudbe, kde odzneli skladby od Haydna, Suka, Straussa.[33] Od 1. apríla 1940 bol zaradený do programu cyklus  Beethovenových klavírnych  sonát. Relácia sa opakovala vždy v pondelok v popoludňajších hodinách v priamom prenose. Skladby interpretovali Michal Knechtsberger, Mária Plattová, Blažena Lichnerová, Heinrich Baumgartner a mnoho ďalších.

Graf č.2

Čo sa týka podielu hranosti slovenských skladateľov v jednotlivých rokoch, Graf č. 2  ukazuje mierny prepad v rokoch 1940, 1941, 1942. Dôvody môžu byť rôzne. No domnievame sa, že základným problémom  bolo personálne zabezpečenie orchestra, ktorý sa v týchto rokoch dostával z krízy. Mnohé diela slovenských autorov nebolo možné odohrať kvôli nepostačujúcim personálnym podmienkam v orchestri. Nedostatok profesionálnych hráčov, ktorým orchester trpel po odchode českých hudobníkov, sa začal riešiť doplnením orchestra v roku 1941, kedy bola do štúdia zakúpená aj nahrávacia aparatúra. Tá tiež uľahčila programové zabezpečenie rozhlasu, a tak sa mohli z platní vysielať aj diela slovenských autorov, ktorých hudba doposiaľ nebola zaznamenaná. V programe sa vyskytovali diela mnohých mladých slovenských autorov tej doby ako napríklad: Dezider Kardoš, Šimon Jurovský (Weis-Nägel), Andrej Očenáš, Tibor Frešo.[34] Mladá generácia skladateľov, dostala šancu, akú doposiaľ žiadna generácia nemala. Ich hudba sa dostala do slovenských domácností, poznali ju deti, roľníci, robotníci, jednoduchí ľudia, ktorí sa do koncertnej siene nikdy predtým nedostali. Dominantné postavenie v uvádzaní skladieb v programe mal Alexander Moyzes, druhým v poradí bol jeho otec Mikuláš Moyzes a Viliam Figuš Bystrý. K zastúpeniu slovenských autorov v rozhlasovom vysielaní sa nevyjadrujeme konkrétnejšie, pretože tejto téme sa venuje diplomová práca Petra Bartka: Hudobné vysielanie Slovenského rozhlasu v rokoch 1939 –  1949.  Poskytuje podrobný obraz o uvádzaní slovenských skladateľov v programe Slovenského rozhlasu.

Graf č. 3 podáva obraz o programovom zložení zahraničnej skladateľskej tvorby. Na naše veľké prekvapenie sa v programovej štruktúre vyskytuje nezanedbateľná časť tvorby českých a ruských autorov, ktorí boli vo vojnovom období nežiadúcimi. Tento fakt nám potvrdzuje, akým štýlom  tvorilo vedenie hudobného odboru programovú zložku rozhlasu. Medzi diela nemeckých a slovenských skladateľov, sa vždy podarilo vtesnať skladbu Piotra Iljiča Čajkovského, Nikolaja Rimskeho-Korsakova, či Antonína Dvořáka, Zdeňka Fibicha a mnohých ďalších. 7.mája 1940 odvysielal rozhlas 4 koncerty pri príležitosti 100. výročia  narodenín Piotra Iljiča Čajkovského. K životu a dielu tohto sovietskeho umelca sa v krátkom príhovore vyjadril aj  riaditeľ hudobného oddelenia Alexander Moyzes. V periodiku Slovenský rozhlas bol uverejnený článok amerického esejistu Carletona Smitha, ktorý opisoval citový život slávneho skladateľa, vykresľuje jeho vkus. „Hudba bola jeho ženou, jeho matkou a jeho dieťaťom. […] Jeho vkus bol individuálny.  Nenávidel Händla, Liszta, Chopina a Brahmsa. Zbožňoval Mozarta, Schumanna, Delibesa a Griega ako ostatní Rusi považoval Bizetovu Carmen  za ideálnu operu. Opovrhoval Wagnerom pre dĺžku jeho skladieb a ťažkosť melódie.“ [35]

Nemecká hudba zaznamenáva v roku 1945 vysoký prepad, kedy nastalo povstanie slovenského národa a Slovenský rozhlas začal vysielať z Banskej Bystrice ako Slobodný slovenský vysielač. Naopak nastal nárast českej a ruskej hudby.  Je evidentné, že tieto údaje sa dotýkajú politickej situácie, ktorá vplývala na programovú zložku  Slovenského rozhlasu.

Graf č.3

 

Poznámky:

1. FUKAČ, s. 47.
2. Artificiálna hudba pomenúva originálnu, opusovú, diferencovanú  hudbu, ktorá rešpektuje všetky zákonitosti a pravidlá umeleckej hudby.
3. Nonartificiálna hudba pomenúva improvizačnú, voľnú, jednoduchú hudbu, ktorú chápeme ako prostriedok komunikácie s menej prísnymi nárokmi na rešpektovanie zákonitostí a pravidiel.
4. FUKAČ, s. 50.
5. CHALUPKA Ľubomír, s. 119.
6. ZELJENKA, Ilja: Rozhovory s Alexandrom Moyzesom, Bratislava, Scriptorium Musicum, 2003, s. 40.
7. JANÍK, Peter, 23.
8. In: Bystrický permon roč. 2, 2001, č. 3, s. 2.
9. Rastislav PODPERA, Poznámky k formovaniu hudobnej kultúry a funkcií hudby prostredníctvom médií, in: Hudobná kultúra pod vplyvom médií, Bratislava, Ústav hudobnej vedy SAV, 2005, s. 10.
10. PODPERA Rastislav, s. 18.
11. VAJDIČKA, Ľudovít M., K organizačným a personálnym otázkam rozhlasového vysielania na Slovensku 1926-1952, in: Príspevky k dejinám rozhlasu IV, Bratislava, Metodicko-výskumný kabinet ČSRo, 1989, s. 18.
12. Tamtiež, s. 18.
13. HRK, Ján, 50 rokov symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, Bratislava, OPUS, 1978, s. 31.
14. Slovenský rozhlas, roč. 1, č. 10.
15. ZELJENKA, Ilja, s. 39.
16. In: Slovenský rozhlas, roč. 1, 1940, č. 9.
17. MOYZES, Alexander, Hudobný program 1940/41, in: Slovenský rozhlas  roč. 1, 1940, č. 32.
18. Technické zabezpečenie nášho rozhlasu, in: Slovenský rozhlas, roč. 1, 1940, č.4. s. 9.
19. Hudobný program 1940/41. In: Slovenský rozhlas, roč. 1, 1940, č. 32, s.2.
20. DEMO, Ondrej, Folklórna hudba v rozhlase na Slovensku, Martin, Matica slovenská, s. 19-20.
21. Archív slovenského rozhlasu, škatuľa 2, SR, A, 2. Výročná správa za rok 1942 na valnom zhromaždení  Slovenského rozhlasu, 20.4. 1943.
22. 22.    VAJDIČKA, Ľudovít M., Symfonická hudba 20. storočia v hudobnom vysielaní rozhlasu na Slovensku v rokoch 1926-1948, in: Recepcia súčasnej európskej hudobnej tvorby v slovenskej kultúre 1. polovice 20. Storočia, Bratislava, Katedra hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2002, s. 53.  
23. ZELJENKA, Ilja,  s. 39.
24. DRAXLER, V., Rozhovor s národným umelcovm Alexandrom Moyzesom, in: Príspevky k dejinám rozhlasu IV, Bratislava, MVK Čs. rozhlasu, 1980, s. 80.
25. ZELJENKA, Ilja, s. 40.
26. In: Slovenský rozhlas, roč.  3, 1942, č. 44.
27. ZAVARSKÝ, Ernest, Súčasná slovenská hudba, Bratislava, Universum Bratislava, 1947.
28. Archív Slovenského rozhlasu. Scenár Zavarský  4. 12. 1942, č. 516-517.
29. ZAVARSKÝ, Ernest, Súčasná slovenská hudba, Bratislava, 1947.
30. FUKAČ, Jiří, cit., s. 62.
31. Technická výstavba nášho rozhlasu, in: Slovenský rozhlas roč. 1, 1940, č. 4, s. 6.
32. In: Slovenský rozhlas 1939 – 1944.
33. In: Slovenský rozhlas, roč. 1, 1940, č. 28.
34. In: Slovenský rozhlas, 1940- 1944.
35. In: Slovenský rozhlas, roč.  1, 1940, č.12, s. 5.

Použitá literatúra:

DEMO, Ondrej, Folklórna hudba v rozhlase na Slovensku, Matica slovenská, Martin, 1996, s. 19-20.

DRAXLER, V., Rozhovor s národným umelcom Alexandrom Moyzesom, in: Príspevky k dejinám rozhlasu IV, Bratislava, MVK Čs. rozhlasu, 1980.

FUKAČ, Jiří – VYSLOUŽIL, Jiří, Slovník českej hudební kultury. EDITIO SUPRAPHON Praha, 1997.

HRK, Ján, 50 rokov symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, OPUS, Bratislava, 1978.

CHALUPKA, Ľubomír, Slovenská hudba 20. storočia. Vývoj po roku 1945, in: Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias po súčasnosť. (ed. Elschek, O.). ASCO, Bratislava, 1996.

KAJANOVÁ, Yvetta, Generácia 80/90, in: Hudobný život,  roč. XXVIII (1996), č. 21, s. 6 – 7.

KAJANOVÁ, Yvetta, Postmoderna v hudbe. Minimal, rock, pop, jazz, VUK, Bratislava, 2010.

Rastislav PODPERA, Poznámky k formovaniu hudobnej kultúry a funkcií hudby prostredníctvom médií, in: Hudobná kultúra pod vplyvom médií, Ústav hudobnej vedy SAV, Bratislava, 2005.

VAJDIČKA, Ľudovít M., K organizačným a personálnym otázkam rozhlasového vysielania na Slovensku 1926-1952, in: Príspevky k dejinám rozhlasu IV, Bratislava, Metodicko-výskumný kabinet ČSRo, 1989.

ZAVARSKÝ, Ernest, Súčasná slovenská hudba, Universum Bratislava, Bratislava, 1947.

ZELJENKA, Ilja, Rozhovory s Alexandrom Moyzesom, Bratislava, Scriptorium Musicum, 2003.