Gabriel Jonáš, slovenský jazzový klavirista

Gabriel Jonáš – začiatky kariéry

Jazzový klavirista, skladateľ a aranžér Gabriel Jonáš, predstavuje špičku slovenského jazzu. Absolvoval konzervatórium v Bratislave (1969) v odbore akordeón, gitara. Profesionálne hral aj na saxofóne, basgitare a ďalších nástrojoch. No neskôr všetky nástroje odložil a venoval sa iba hre na klávesových nástrojoch. Prvými inšpiráciami z oblasti jazzu boli preňho nahrávky klaviristov Oscara Petersona a Davida Brubecka. Tie ho motivovali k pochopeniu interpretácie jazzu a vytvoreniu vlastných jazzových kompozícii. V roku 1969 bol prijatý na jazzovú školu do rakúskeho Grazu a v roku 1973 na Berklee School of Music do Bostonu,  na štúdiá však  z rôznych príčin nenastúpil. V roku 1972 sa  dostal do jazzových New Yorkských klubov, v ktorých získal jedinečné skúsenosti. Účinkoval tam s americkými jazzmenmi svetového významu ako Joe Newman a Atilla Zoller. Po návrate na Slovensko nadviazal spoluprácu s niekoľkými hudobníkmi. Krátkodobo spolupracoval s významným poľským spevákom Czeslawom Niemanom a slovenskou jazz-rockovou skupinou Gattch, v ktorej hral na  basgitare.

Gabriel Jonáš sa v Československu prvýkrát verejne predstavil v roku 1975 na Kroměřížskom amatérskom jazzovom festivale. Vystúpil tam v duu s bubeníkom  Jozefom Dömem a získal cenu ako najlepší československý jazzový sólista. Jeden z členov poroty  tohto festivalu, flautista a saxofónista Jiří Stivín, oslovil Gabriela Jonáša k spolupráci. Bolo to práve v čase, keď sa rozpadol Jiří Stivínov Tandem s gitaristom Rudolfom Dašekom. Gabrielovi Jonášovi sa tak otvorila cesta na pražskú jazzovú scénu a dostal sa aj do povedomia slovenského publika. V nasledujúcich dvoch rokoch účinkoval Jonáš spolu v duu so Stivínom a spoločne nahrali v roku 1977 LP Zvěrokruh.

 

LP Klávesová Konkláva

V roku 1976 bol v Prahe nahratý špeciálny koncert, na ktorom vystúpil Gabriel Jonáš s ďalšími dvomi klaviristami: Emilom Viklickým, Karlom Růžičkom a jazz-rockovou rytmickou sekciou. O dva roky neskôr vyšiel záznam tohto koncertu na LP pod názvom Klávesová konkláva.  Album bol kritikmi vysoko oceňovaný a je významný z niekoľkých hľadísk. Je tu využitá práca so stereo panorámou, čiže nástroje sú rozdelené na jednotlivé strany záznamu pri reprodukovaní. Elektronické klavíre Viklického a Růžičku znejú osobitne v ľavom a pravom kanáli, pričom uprostred sa nachádza akustický klavír Gabriela Jonáša. Zvukové spektrum albumu je veľmi bohaté, napriek tomu, že ide o živú nahrávku.  Všetci traja klaviristi tu nachádzajú štýlovo spoločný jazyk, vychádzajúci zo súdobých nahrávok klaviristov Les McCanna, Herbie Hancocka a Joe Zawinula. Hlavný repertoár albumu tvoria pôvodné kompozície klaviristov.

Prvá, vyše 11- minútová skladba, Tretie oko, je od Gabriela Jonáša. Hlavná tónina je G frygická. Skladba sa začína opakujúcim sa patternom na elektrickom klavíri na tónoch d, c, as, g. Do tejto vrstvy sa postupne pridáva rytmická sekcia a vzápätí téma hraná na klavíri. V téme sa striedajú držané tóny s rýchlymi a rytmizovanými frázami. Na konci témy prichádza úsek spoločnej tutti frázy, kde sa objavujú dva typy akordov: maj (major seven), čiže durovo- veľký septakord a suspended four, to je akord, kde je nahradená tercia akordu kvartou. Harmonický pôdorys kompozície teda pozostáva, okrem spoločnej tutti pasáže, zo striedania dvoch základných módov, frygického na prvom stupni a lydického na druhom zníženom stupni (od As). Nad týmito striedajúcimi sa módmi prebieha postupne improvizácia všetkých troch klaviristov, tí sú podporení najmä rytmickou sekciou basgitary a bicích nástrojov. Harmónia je počas sól zvýraznená v akordoch len veľmi zriedka; klaviristi používajú iba hru fráz a ich zvukové nuansy na vyplnenie hudobného priestoru. V porovnaní s kompozíciou Spain od Chick Corea, je skladba Tretie Oko viac zameraná na rytmiku a frázovanie jednotlivých sól než na harmóniu. Podobný s kompozíciou Spain od Chicka Corea je tu sambový groove, teda charakteristický rytmický pattern v basgitare a v rytmizovaní bubeníka. Po všetkých improvizáciách prichádza na záver už len tutti pasáž, bez úvodnej témy. Kompozičné postupy, ako využívanie maj a sus akordov alebo modálna improvizácia, boli v tej dobe typické najmä u Chicka Coreu, ktorým sa do istej miery Gabriel Jonáš inšpiroval. Tu je dôležité spomenúť, že sa v tom čase veľmi obtiažne získavali ako jazzové nahrávky, tak i noty či informácie o trendoch vo svete jazzu. Nehovoriac o nedostupnosti nahrávacích štúdií a hudobných vydavateľstiev, ktoré boli zamerané zväčša na nahrávanie vážnej hudby a folklóru. Gabriel Jonáš si však vďaka zahraničným cestám priniesol niekoľko cenných jazzových LP, z ktorých čerpal inšpirácie.

Jednotliví klaviristi sa počas celého albumu navzájom inšpirujú a dopĺňajú. Nesnažia sa jeden druhého predstihnúť, ale striedavo sa zhosťujú hlavnej úlohy. Dôležitou podporou pre sólistov bola kvalitná rytmická sekcia Peter Kořínek – basgitara a Jozef Vejvoda – bicie nástroje. Ďalšie skladby albumu dokazujú pestrosť myslenia jednotlivých autorov. U Karla Růžičku cítiť viac soulové smerovanie, avšak u Emila Viklického ide o spojenie folklórnych prvkov s jazzom, konkrétne do svojej hry vnáša melodiku a tonalitu moravskej ľudovej hudby. Táto rôznorodosť interpretov vytvorila na albume zaujímavé prelínanie štýlov troch osobností a dodáva albumu punc jedinečnosti.

 

UKÁŽKA č. 1: Klávesová konkláva -Tretie Oko

Album Klávesová konkláva je unikátnou nahrávkou zoskupenia hudobníkov na Pražských jazzových dňoch a je výnimočná z pohľadu histórie jazzových klaviristov v strednej Európe, pretože predkladá klavírne duetá v čase, keď sa sólový klavír a klavírne duá v jazzovom svete v USA ešte len rozvíjali. Jeden z prvých sólových klavírnych jazzových albumov bol Staircase od Keith Jarretta v roku 1976. A prvý klavírny duet, konkrétne Chicka Coreau a Herbie Hancocka vyšiel na LP až v roku 1978, pričom išlo takisto o záznam zo spoločných koncertov, podobne ako u Klávesovej konklávy.

 

LP Impresie

Najucelenejším dokumentom skladateľských, aranžérskych a interpretačných snáh Gabriela Jonáša je LP Impresie, vydaná v Opuse v roku 1978. V tej dobe nemal stálu zostavu, na nahrávanie si teda prizval špičku českého jazzu, saxofonistu Petra Krála, kontrabasistu Petra Kořínka, bubeníka Jozefa Vejvodu a perkusionistu Jiřího Tomeka. Sám Gabriel Jonáš ich označil za najlepšie zohratú rytmickú sekciu v celom Československu.

Na nahratie mali hudobníci veľmi krátky čas, iba dva dni, keďže im bol na poslednú chvíľu ponúknutý voľný termín v pražskom štúdiu Mozarteum. Na albume Impresie sa nachádza sedem skladieb, z toho šesť od Gabriela Jonáša a jedna od Petra Kořínka. Jonášova jazzová sebarealizácia zodpovedá názvu platne a využíva nové zvukové možnosti klavírnej hudby vtedajšieho jazzového mainstreamu.

Dôležitou skladbou albumu je Pozdrav Ch. Coreovi. Jonáš ju venoval jednému zo svojich hudobných vzorov. Gabriel Jonáš sa po prvý raz dostal k štúdiovým nahrávkam Chicka Coreu už v roku 1969. V priebehu  9  rokov si k nemu vytvoril blízky hudobný vzťah a inšpiroval sa jeho majstrovským jazzovým klavírnym umením. Táto inšpirácia vyústila k vlastnej kompozícii spájajúcej prvky hudby Chicka Coreu  a vlastných motívov.

Kompozícia Pozdrav Ch. Coreovi je v juhoamerickom rytme samby, ktorý preferoval vo svojich kompozíciach aj samotný Chick Corea. Charakteristický zvukový kolorit dodávajú skladbe aj perkusie clave a triangel. Introdukciu otvára rytmický pattern bicích nástrojov, neskôr je doplnený o dva molovo-malé akordy Gm7 s basom F a Am7 s basom Des, ktoré sa jeden krát zopakujú. Po nich nasleduje téma v klavíri. Je zaujímavá najmä variáciami dvojtaktovej frázy. Prvý takt vyniká svižnou melodickou linkou a druhý pozostáva z rôzne rytmizovaných akordických obmien. Skladba je písaná v B dur, pričom tektonická výstavba prvého dielu (A) kompozície pozostáva zo štyroch dvojtaktových fráz. Harmonický pôdorys prvého taktu frázy pozostáva z tonického kvitakordu, tonického sextakordu, subdominantného kvintakordu a mimotonálneho siedmeho stupňa k dominante. Druhý takt frázy je harmonicky variovaný, no základ má v rozšírenej kadencii. Diel (B) má modulačný charakter, pričom každý takt má inú tóninu. Diel (A‘) má polovičný rozsah oproti dielu (A) a Gabriel Jonáš v ňom pripomína hlavný motív skladby, vzápätí nasleduje klavírne sólo.

Melodická kresba sóla  je výrazná a podporená príznačnou harmóniou. Úvodnú časť klavírneho sóla tvoria najmä tóny B bluesovej pentatonickej stupnice. No už v 10. takte sóla (v notovom zápise 26. takt)  Jonáš opúšťa tento diatonický základ kompozície a spoločne s basovou linkou prechádza cez rôzne chromatické postupy a dáva vyznieť širokej škále farieb klavíra. Najzaujímavejší je Jonášov zmysel pre rytmus a tvorbu nových rytmických patternov. Častými pauzami vytvára zvláštnu rytmickú elastickosť a jeho osobitý prejav ho posúva na úroveň amerických jazzových hudobníkov.

 

UKÁŽKA č.2, 3: Pozdrav Ch. Coreovi

 

Gabriel Jonáš spoločne so svojimi spoluhráčmi prispel k vzniku reprezentatívnej ukážky jazzu 70. rokov 20. storočia. Po Ladislavovi Gerhardtovi sa tak stal ďalším významným predstaviteľom slovenskej jazzovej klavírnej generácie druhej polovice 20. storočia. Prelom 70. a 80. rokov bol pre Gabriela Jonáša hudobným vrcholom jeho kariéry. Dva roky po vydaní albumu, v roku 1980 sa G. Jonáš predstavil ako sólista, ale aj v duu s Emilom Viklickým na Bratislavských hudobných slávnostiach. Od roku 1983 účinkoval s jazzrockovou skupinou Esprit a venoval sa prevažne sólovej hre. V roku 1985 sa na Bratislavských hudobných slávnostiach predstavil opäť v duu s kubánskym hráčom na bicie nástroje L. A. Barrerom Peraom. V rozmedzí rokov 1990–1993 hral v duu s kontrabasistom Robertom Balzarom, s gitaristom Matúšom Jakabčicom, trubkárom Jurajom Bartošom a naďalej spolupracoval s Jiřím Stivínom.

 

LP Gentle Rain

Druhý štúdiový album Gabriela Jonáša má anglický názov Gentle Rain podľa rovnomennej skladby od brazílskeho gitaristu a skladateľa Luiz Bonfa. Bol nahratý 12 rokov po prvom albume Impresie, v porevolučnom období v roku 1990. Napriek tomu, že Gabriel Jonáš verejne účinkoval väčšinou s nejakým hudobným telesom, rozhodol sa nahrať tento album sám, bez ďalších spoluhráčov. Vykompenzoval si to však nahrávacou technológiou overdubbing. Jednotlivé zložky hudobného diela nahrával postupne na oddelené zvukové stopy, po dokončení znejú simultánne. Jonáš tak nahral postupne aj tri klavírne party do jednej skladby. Album tvorí 10 skladieb, z čoho 8 sú americké jazzové štandardy a 2 sú autorské skladby G. Jonáša.

Veľmi netradičného spracovania sa dočkala pieseň Someday My Prince Will Come. Pôvodný soundtrack k filmu Snow White and the Seven Dwarfs zo štúdií Disney sa stal po pár rokoch jazzovým štandardom. Interpretovalo ho veľké množstvo jazzmenov ako Miles Davis, Dave Brubeck, Oscar Peterson ai; vďaka ktorým skladba dostala mnoho podôb. Gabriel Jonáša si túto kompozíciu taktiež svojsky upravil. Väčšina úprav tejto skladby je v miernom tempe a 3/4 takte. G. Jonáš sa zameral práve rearanžovanie rytmického sprievodu. Po krátkej pokojnej introdukcii nastupuje svižný nový pattern, ten podfarbuje tému a väčšiu časť klavírneho sóla. Podobné patterny sa objavujú na albume v ďalšom, no menej známom jazzovom štandarde I Hear The Rhapsody je tu však použitých oveľa viac polyrytmických prvkov. S týmto súvisí aj Jonášov blízky vzťah k africkej ľudovej hudbe, v ktorej je vysoko rozvinutá polyrytmická zložka.

 

UKÁŽKA č.4: Someday My Prince Will Come

Okrem jazzových štandardov G. Jonáš na album Gentle Rain skomponoval aj dve vlastné kompozície. Prvou z nich je Song for Sandra. Veľmi dobre zapadá do dramaturgickej koncepcie albumu Gentle Rain a kvalitatívne je na úrovni amerických štandardov. Druhá Jonášova autorská kompozícia nesie názov Tail. Na rozdiel od kompozície  Song for Sandra  je skladba Tail svojou štruktúrou bližšia ku klasickej hudbe a vymyká sa tradičným jazzovým štandardom. Basová linka podfarbuje priebeh celej skladby, sú v nej kvintovo- oktávové skoky, ktoré sú rôzne rytmicky variované. Harmonická vrstva je charakteristická sekundovými, terciovými a clustrovými súzvukmi a vytvára spolu s basovou vrstvou zaujímavé rytmicko-harmonické patterny. Melodická vrstva je najvýraznejšia, obsahuje v sebe úvodnú tému, ako aj hlavnú časť improvizačnej pasáže. V improvizácii Jonáš často využíva rytmické variácie spolu s krátkymi melodickými frázami. Celkový sound skladby Tail má éterický a melancholický charakter, pričom evokuje aj istý nepokoj.

Album Gentle Rain je interpretačnou vizitkou Gabriela Jonáša. Okrem dvoch vlastných kompozícii tu spracoval aj významné jazzové štandardy velikánov ako Herbie Hancock, Charlie Parker, Luzi Bonfa a iných. U Jonáša je tu zrejmá   interpretačná vyzretosť a profesionálny progres. Avšak tento album nevstúpil natoľko do povedomia  aj vzhľadom k spoločensko-politickej atmosfére a porevolučným zmenám, charakteristických pre začiatok 90. rokov. Napriek tomu však Jonáš po vydaní  tejto platne v roku 1991 získal cenu najlepšieho jazzového hudobníka roka na festivale v Karlových Varoch.

V tom istom roku nahral s Matúšom Jakabčicom a Robertom Balzarom album Far and Yet Near, ktorý sa stretol s veľkým ohlasom. Nešlo o koncept eliminovaného tradičného kvarteta, primárnou ideou bolo predstaviť koncepciu troch rovnocenných nástrojov. Napríklad skladba Touches prezrádza ľahkosť autorovej brilantnej klavírnej techniky a tematickú sviežosť. Balzarov kontrabas nespĺňa len úlohu  sekundanta, ale vďaka svojej pohyblivosti je samostatne nezávislým melodickým spoločníkom. Práve ich vzájomná konverzácia je najvzrušujúcejším spojivom celého albumu. Roku 1992 bol odmenený za svoje schopnosti Cenou Ladislava Martoníka ako jazzman roka. Zaujímavá bola i jeho spolupráca s Janou Kocianovou ako speváčkou spirituálov v roku 1994, s ktorou nahral album Spiritual from the Heart. Týmto G. Jonáš potvrdil inklináciu k jazzovým koreňom.

 

CD Gabo Jonáš Quartet – Live

Tretí album Gabriela Jonáša je záznamom z koncertu. Ten sa uskutočnil vďaka nadnárodnému programu Euroradio Jazz Season 2001-2002.  Koncert organizuje European Broadcasting Union a vysielal sa do 16 Európskych krajín historicky prvýkrát so slovenským zastúpením. Gabriel Jonáš si na tento koncert prizval elitu slovenského jazzu: Juraj Griglák (kontrabas, basgitara), Martin Valihora (bicie nástroje) a Radovan Tariška (alt saxofón). Jonáš tu okrem klasického klavíra hrá aj na syntetizátore a vytvára zaujímavé zvukové plochy a efekty. Koncert bol vyvrcholením ich koncertného turné po Slovensku. Všetkých sedem skladieb na albume skomponoval a zaranžoval Gabriel Jonáš. Predošlé albumy G. Jonáša boli zväčša v štýle modálneho a mainstreamového jazzu. Tento live album sa však pohybuje najmä v rozmedzí štýlov jazzrock, fusion a funk. Výnimkou je iba úvodná skladba albumu I don’t know, ktorá je v mainstreamovom štýle. Štedré časové možnosti live albumu umožnili interpretom, aby mohli svoje improvizačné pasáže dokonale rozvinúť. Dôkazom toho je aj vyše trojminútové klavírne sólo úvodnej skladby. Jonáš v ňom často využíva tonálne vybočenia, sekvencovité postupy a harmonicko-melodické variácie.

Je hudobne zaujímavo vystavané a potvrdzuje Jonášovu bohatú invenciu a virtuozitu. Sólo saxofónu je veľmi ucelené a jeho frázy korešpondujú s výrazne pulzujúcou rytmickou sekciou.

 

UKÁŽKA č.5 I don’t know

Druhá skladba albumu Song for Sandra pochádza z albumu Gentle Rain. Tému však v tomto spracovaní prevzala basgitara, dodala mu tak spevnejší charakter. Každá ďalšia skladba albumu má svoj typický groove, nad ktorým vynikajú témy klávesových nástrojov spoločne so saxofónom. Špičková slovenská rytmika výrazne dopomohla ku kvalitným groovom a zvýraznila kvalitu Jonášových kompozícii. Hudbu vybral tak, aby vyhovovala spoluhráčom štýlovo a aby dokonale ilustrovala ich kvality. Podľa Gaba Jonáša „táto nahrávka demonštruje spontánnu muzikalitu, to, čo každý vedel vybaliť v danej chvíli“. Remeselne, emocionálne, výrazovo. Hudobníci podľa neho „nemali žiaden čas na dlhodobejšie zohrávanie. No s takouto zostavou sa to ani nedalo nahrať zle. Je to pestré a živé zároveň.“¹

Gabriel Jonáš spolupracoval s ďalšími významnými jazzmanmi, ako Peter Cardarelli, Juraj Bartoš, Peter Lipa a inými. Aktuálne, v  roku 2012 sa podieľal na nahrávaní albumu Personal Suite a New Winter Stories saxofonistu Nikolaja Nikitina, na ktorom participoval aj významný americký trubkár Michael Patches Stewart. Známy český jazzový teoretik Antonín Matzner takto charakterizoval Jonášovu hru: „Všetko je akoby utkané z optimálneho súladu jeho introvertnej povahy s maximálne vycizelovaným prejavom, ktorý často i pri použití minimálnych prostriedkov vyúsťuje do bohato členených štruktúr a expresívneho vypätia.“² (Praha, 1978).

 

Poznámky:

1. Jaslovský, Marián: Jonáš: Život v rytme džezu, www.sme.sk,  2003.
2. Matzner, Antonín: Sleeve notes na LP Impresie (9115 0729), Opus, 1978.

 

Bibliografia:

Dorůžka, Lubomír – Poledňák, Ivan: Československý jazz- Minulost a přítomnost, Editio Supraphon, Praha, Bratislava 1967.

Gridley, Mark: Jazz Styles. History and Analysis, Sixth ed., Prentice Hall, New Jersey 1997.

Kajanová, Yvetta: Communism and emergence of the Central European Jazz School, In: Journal of literature and art studies, vol. 2, 2012, No.6, pp. 622-640.

Kajanová, Yvetta: K dejinám jazzu, Coolart, Bratislava 2010.

Kajanová, Yvetta: K periodizácii slovenskej populárnej hudby a jazzu. In: Slovenská hudobná kultúra – kontinuita, či diskontinuita? Fakulta prírodných vied Žilinskej univerzity, Katedra hudby, Bratislava 2007, BEN&M – KH FPVŽU, Žilina 2007.

Kajanová, Yvetta: Sprievodné a významové komponenty jazzu v období 1948-1989 na príkladoch slovenského jazzu. In: Príspevky k vývoju hudobnej kultúry na Slovensku. Stimul, Bratislava 2009, s. 183-214.

Kajanová, Yvetta: Jazzoví klaviristi v strednej Európe v období 1948-1989. In: Slovenská hudba 20. storočia v pohľadoch a kontextoch. Bratislava : UK, 2011, s. 123-163.

Lyons, Len: The Great Jazz Pianists, Da Capo Press, New York 1983.

Müller, Richard: Koncert Gabriela Jonáša, in: Populár, roč. XI, 1979, č. 9, s. 12.

Snopko, Ladislav: Gabriel Jonáš – šedá eminencia nášho jazzu, in: Populár, roč. XI, 1979, č. 6, s. 10-11.

Snopko, Ladislav: Gabriel Jonáš – Impresie, in: Populár, roč. XI, 1979, č. 6, s. 27.

Španko, Patrick: Gabo Jonáš : Slovenskí inštrumentalisti, in: Rytmus, roč. 41, 1990, č. 10.

Wasserberger, Igor: Slovenský džez, in: Populár, roč. XIII, 1981, č. 3-8.