Americká a svetová jazzová scéna po roku 2000

Na prelome 20. a 21. storočia

Ubehli už takmer dve dekády v novom tisícročí a v jazze stále pokračuje trend globalizácie a prepájanie rôznych žánrov a kultúr, tak ako tento trend nastolil postmoderný vývoj koncom 20. storočia. Jazzová scéna sa v 90. rokoch rozdelila na dva prúdy:

• Tradicionalisti (Straight-ahead)
• Postmodernisti (Fusion)

Priamočiari jazz (Straight-ahead jazz) nadväzuje a  čerpá z tradície, pričom jeho hlavnou súčasťou je pridŕžanie sa swingového rytmu. Hudobníci často pri spracovaní ostávajú pri typických piesňových formách s vyčlenenými chórusovými improvizáciami sólistov. Postmoderna nenadväzuje na jeden konkrétny smer, aj keď sa tu často objavujú prvky z hard bopu.^[1] V súčasnom jazze sa ukazuje nový postmoderný eklektický prístup, ktorý rovnako voľne pristupuje k historickým, ako aj súčasným trendom. Postmodernisti, ktorí nastupovali na jazzovú scénu to nemali jednoduché pretože okrem čeleniu talentovaným súčasníkom sa museli vyrovnať a čeliť s jazzovou históriou. Oni však nechceli len oslavovať minulosť a preberať rovnaký štýl, preto sa rozhodli pre dekonštruktívny prístup, ktorý spočíval v abstrahovaní niektorých esencií tradičného jazzu. S týmito prvkami ďalej narábali ako so stavebnými blokmi, ktoré použili na vytváranie rôznych nových hybridných hudobných tvarov. Táto skutočnosť charakterizuje zmeny v nasledujúcom miléniu, kedy smer jazzu už nie je definovaný silne individuálnymi prístupmi jednotlivcov, ale všestrannými, eklektickými improvizátormi pracujúcimi s rôznymi hudobnými idiómami. Teoretik Ted Gioia si ako exemplárny príklad takéhoto prístupu vybral gitaristu Billa Frisella. Ten kombináciou mnohých prvkov a inšpirácií od Jima Halla až po Jimiho Hendrixa vytvára širokú paletu zvukov a originálnu expresivitu. Výsledný zvuk je paleta farieb maliara, ktorý si obohacuje možnosti rôznymi elektronickými efektami, avšak treba dodať, že Frisell ich používa veľmi uvedomelým spôsobom len na prehĺbenie umeleckého výrazu a nie samoúčelne. Nové zvukové možnosti a prekvapivé kombinácie ohromovali poslucháčov v 90. rokoch, ale podľa Teda Gioiu tento fenomén prekvapenia sa každým rokom zmenšuje a v novom miléniu to je pre jazzmenov stále ťažšie.

Zmena vo vývoji

Viacerí umelci a teoretici, ktorí sa prikláňajú k tradícii, takýto prístup zavrhli s tým, že je to odtrhnutie od jazzu. Taktiež boli ohlasy na takéto prúdy ako snahy o komercionalizáciu jazzu. Avšak jazz je známy tým, že už pri svojom zrode a počas jeho vývoja absorboval elementy z iných kultúr a vytváral nové hybridy.^[2] Eklektická generácia so svojim otvoreným myslením sa nám nejaví ako komercializácia a prerušenie vývoja, ale ako výsledok globalizácie a veľkého prehľadu mladej generácie s cieľom komplexne zachytiť obraz vlastných tendencií a inšpirácií. V súčasnosti je jazz medzinárodným jazykom a nastala éra globalizácie, kedy sa všetky vplyvy a hudobné štýly navzájom miešajú. Európske, ale aj východné štáty, špeciálne Izrael, majú svoje silné scény, v ktorých prebieha spájanie domácich tradícií s jazzom. Amerika v posledných dekádach už nie je hlavným inovátorom a prispievateľom do jazzového diania. Britský jazzový historik a kritik Nicholson vyzdvihuje v procese globalizácie postavenie severských krajín v Európskom jazze a označuje ich ako za veľmi dôležité články vo vývoji jazzu mimo amerického kontinentu.^[3] Vo Švédsku sa po návšteve Charlieho Parkera vytvoril silný jazzový prúd, ktorý nabral vlastné smerovanie pod vplyvom švédskej ľudovej hudby. Toto spojenie vytvorilo tzv. „severský/škandinávsky/nordický sound“, čo podľa Nicholsona začal byť vôbec prvý veľký činiteľ vo fúzií medzi svetom a Amerikou v jazze.

Moderný sound

Inšpirácia viacerými žánrami a moderné technológie priniesli do jazzu elektrifikáciu nástrojov. Podľa Wasserbergera jazz dlhodobejšie neznáša elektrifikáciu a už prvé generácie fusion boli dokladom dôležitosti akustického zvuku.^[4] Z dnešného pohľadu na modernú scénu o tri dekády neskôr sa ukazuje opak. Počítačové technológie a častokrát rýdzo elektronický sound má svoje miesto v jazze v moderných hudobných projektoch, ale zdá sa, že jazzmeni si dávajú veľmi záležať na tom, ako sú tieto technológie využité. Dôraz sa kladie na invenčnosť, pestrosť a spontánnosť, pričom jazzový idióm sa úplne nestráca. Tieto tendencie môžeme sledovať v zoskupeniach Wesseltoft – Schwarz – Berglund, Kompost 3, 5KHD, OKO, Robert Glasper, Taylor McFerrin a iné. Veľmi originálnym zjavom potvrdzujúcim elektronický rozvoj v jazze je ruský rodák pôsobiaci v Anglicku, saxofonista – Zhenya Strigalev. Jeho tvorba obsahuje aj mainstreamové prvky, no predovšetkým je v nej veľa elektronického soundu, ktorý vytvára pomocou vlastného vyrobeného nástroja s názvom alto-box:

„Je to normálny saxofón vložený do tlmiaceho kufríka, ktorý je ozvučený mikrofónom. Nápad vznikol pri mojom triu, pretože nám chýbala harmonická zložka, tak som experimentoval s elektronikou. Obyčajné nazvučenie saxofónu by však nestačilo a často je tam počuť okolité hluky, preto som ho osadil do tlmiaceho kufríka. Existujúci trh ponúka EWI a to je úplne iná vec. Pri týchto nástrojoch mám hlavne problém s kontrolou dynamickej odozvy a celkovo so zmenou výrazu pri zmene dýchania. Elektronické dychové nástroje sú veľmi sterilné a neposkytovali mi také možnosti pracovania s tónom a dynamikou ako nazvučený saxofón. Pri normálnom saxofóne so zmenou dynamiky sa menia aj vlastnosti efektu a dokonca efekty reagujú veľmi citlivo aj na typ plátku. Preto som sa rozhodol pre spomínané riešenie.“^[5]

Niektorí jazzmeni sa postupne začali odvracať od novej elektrifikovanej tváre jazzu, ale jedna z najvýznamnejších postáv jazzovej histórie – Miles Davis sa odmietal vrátiť. Práve v jeho poslednej tvorbe sa ukazujú impulzy pre súčasný jazz.

Súčasné trendy

Richard Lawn vo svojej publikácii Experiencing Jazz zhrnul niektoré z najdôležitejších trendov v súčasnom jazze. Jeho stručný náhľad na vývoj v 20. a 21. storočí môžeme vidieť v nasledujúcich bodoch nižšie (prepísané a preložené z tabuľky z publikácie Experiencing jazz[6]). Richard Lawn však nespomína etnické vplyvy v jazze, pochádzajúce z Európy a z Prednej Ázie (Izrael, arabská hudba, Avishai Cohen – bass, Leszek Mozdzer, ľudová hudba slovanských národov – Poľska, Srbsko, Chorvátsko…). Taktiež opomenul viaceré súčasne európske telesá, zoskupenia a umelcov svetovej úrovne (Ed Partyka Jazz Orchestra, Vienna Art Orchestra, Michael Wollny, Émile Parisien, Andreas Schaerer…)

• Zoskupenia a umelci vzdávajúci poctu legendám (The Mingus Big Band, Marcus Roberts)
• Súčasné big bandy a kompozície zamerané na väčšie obsadenia (Lincoln Center Jazz Orchestra, Maria Schneider Orchestra, John Hollenbeck Large Ensemble, Vanguard Jazz Orchestra)
• Nové vydania a reedície starých nahrávok (komplet nahrávok Herbiho Nicholsona)
• Ansámble so zameraním na historický repertoár (Lincoln Center Jazz Orchestra, Smithsonian Masterworks Orchestra)
• Pokračovanie a znovu objavovanie etablovaných umelcov, ktorí začali pôsobiť v 60. a 70. rokoch (Joe Henderson, Andrew Hill, Miles Davis, Herbie Hancock, Chick Corea, Keith Jarrett, Wayne Shorter, Dave Holand)
• Hudobná produkcia od už nie tak “mladých levov“, ktorí sa pokúšajú o prepojenie neoklasického jazzu s modernou tvorbou (Wynton a Branford Marsalis, Terrance Blanchard, Chris Potter)
• Experimentálny jazz, zameraný na inováciu (Ornette Coleman, John Zorn, Don Byron, Anthony Braxton, Tim Berne, Anthony Davis, David Murray)
• Popom ovplyvnený jazz – “smooth jazz“, “jam jazz“, “acid jazz“, “groove music“, “drum ‚n‘ bass“ (Kenny Ferett, Chris Botti, Tim Hagans, Madeski Martin, Roy Hargrove)
• Renesancia vokálneho jazzu (Cassandra Wilson, Diana Krall, Nora Jones)
• Ženy inštrumentalistky, skladateľky a líderky, ktoré sa stávajú inovátorkami (Maria Schneider, Esperanza Spalding, Anat Cohen)
• Jazz sa stáva globálnym a multikultúrnym jazykom prostredníctvom spájania rôznych vplyvov (Vijay Lyer, Rudresh Mahanthappa)
• Afro-kubánsky a afro-latinsky jazz (Eddie Palmieri, Conrad Herwing, Danielo Perez, Chucho Valdez, Bobby Sanabria)
• Nová generácia umelcov (Jason Moran, Ambrose Akinmusire, Robert Glasper, Anat Cohen)

Popri postmodernistoch sa taktiež stále prezentuje skupina tradicionalistov, ktorá sa vo svojej tvorbe snaží zahrnúť čisto jazzové prvky a odvoláva sa na „pravý jazz“. V novom miléniu je však napätie medzi postmodernistami a tradicionalistami značne zmiernené. Interpreti už nemusia toľko obhajovať svoje umelecké tendencie, dokonca sa objavuje nový fenomén. Muzikanti už prestávajú byť rozdelení medzi dva tábory a objavujú sa v rozličných moderných aj tradičných projektoch. Poprednými umelcami, u ktorých môžeme sledovať tento jav sú Tom Harell, Joe Lovano, Roy Hargrove a iní. Práve Hargrove sa v začiatkoch v očiach publicistov a odborníkov javil ako tradicionalista, no neskôr vo svojej kariére prekvapil aj modernými fusion projektami. Takouto rôznorodou produkciou ukázal, že hudobník nemusí byť spútaný minulosťou, no zároveň k nej pristupuje s rešpektom a  nemusí neustále hľadať len protipól v rôznych hybridných formách, ale ani sa im nevyhýba. Nie je teda možné ho zaradiť len do jedného prúdu.[7] Podobný postoj zaujali aj niektorí generačne starší etablovaní muzikanti, ktorí naďalej pokračujú v mainstreamových projektoch, no zároveň sa spájajú s mladou generáciou a hľadajú nové zvukové možnosti. Jedným z takýchto hudobníkov je legendárny, americký trúbkar Eddie Henderson, ktorý v posledných rokoch spolupracuje s mladými talentami na poľskej jazzovej scéne a v Európe. Okrem toho vedie aj mainstreamové zoskupenie The Cookers, ale napriek tradičnému soundu sa snaží hudobný jazyk aktualizovať. Zmenu rétoriky, vývoj jazzového žánru a jeho súčasný stav vníma ako jeho nevyhnutnú súčasť:

„Zažil som mnoho zmien. Bebop, jazz-rock, fusion a tak ďalej. Hudba sa proste mení. Ľudia, čo chcú stále hrať bebop, tak choďte preč. Musíte to nechať ísť, lebo doba sa posunula. Bebop je fajn, ale mali sme bebop éru a teraz je rok 2017. V minulosti bol bebop hitom. Existovali bebopoví hráči, bebopoví poslucháči, ale dnes už je iná doba. Je dobré vedieť odkiaľ vychádza tradícia a poznať hudbu minulosti, ale nemôže v minulosti žiť. Minulosť je mŕtva a všetci, čo v nej žijú sú mŕtvi.“[8]

Nové obdobie prináša aj výrazne prevraty v oblasti technológie a historik a kritik Ted Gioia vníma, že vývoj jazzu ide v novom miléniu pomaly, ale je to práve vývoj technológie a všetkého okolo nej, čo sa mení a napreduje rýchlo. Veľkú zmenu vníma najmä v spôsobe prezentácie a možností propagácie. V súčasnej dobe takmer každý môže vydať album, pretože náklady sú omnoho nižšie a umelci si zakladajú vlastné vydavateľstvá („tlač 1000 CD s obalmi len za $890 “). Predtým musel hudobník presvedčiť vplyvnú osobu vo vydavateľstve, aby mohol nahrať album, dnes ich muzikanti obchádzajú. Lisovanie CD už ani nie je nutné, pretože nové technológie a internet umožňujú predaj skladieb v digitálnej podobe, čo výrazne znižuje náklady. Podľa Gioiu tieto skutočnosti výrazne ovplyvnili to, akým spôsobom sa tvorí jazzová hudba v 21. storočí. [9] Túto skutočnosť reflektuje aj článok z roku 2000 v časopise Down Beat, ktorý sa zameriaval na dobré rady ako uspieť s jazzovou hudbou na internete. Táto zmena však v očiach jazzmenov nie je vždy vnímaná pozitívne. O moderných technológiách v šírení hudby a streamingu sa vyjadril švédsky bubeník Magnus Öström:

„Myslím si, že je to lepšie len pre mega úspešných, populárnych umelcov, pretože dostanú veľa prehratí. No na druhej strane pre malých umelcov a menšinové žánre ako jazz je to zlé. Okrem toho spôsobilo to, že hudba je podľa mňa dnes už menej cenná. Distribúcia je jednoduchšia, je množstvo nových umelcov, ale kvalita hudby klesla. Proste mám pocit, že celková jej hodnota je nižšia.“[10]

Fínsky klavirista Iiro Rantala sa vyjadril k presýtenosti trhu, za ktorý môžu aj moderné technológie šírenia hudby. V streamingu vidí negatíva aj pozitíva:

„Viem, že pre mladých v súčasnosti je veľmi ťažké nájsť si svoje publikum a ja dúfam, že mnohým sa to podarí, pretože jazzová hudba inak umrie. Avšak distribútorské spoločnosti dnes už pomaly vymierajú, keďže tu máme možnosti ako je Spotify a podobne. Ľudia sa sťažujú, že už sa nepredávajú CD ako kedysi, ale na druhej strane máme už iné možnosti. Internet streaming je na jednej strane zlá vec, ale na druhej strane šíri hudbu neuveriteľným spôsobom.“[11]

Popredný jazzový skladateľ, klavirista a učiteľ na Berklee College of Music – Vadim Neselovskyi v týchto zmenách vo vzťahu hudobníkov a vydavateľstiev vidí spojitosť so súčasnou globalizáciou a slobodnou syntézou medzi žánrami:

„Ľudia mi často hovoria, že moja hudba sa ponáša na filmovú tvorbu. Pre mňa je osobne dôležitá každá hudba – nerád ju delím na štýly. Snažím sa mať cit a hľadať to, čo sa mi páči v hudbe a môže to byť aj Ennio Morricone, Gabriel Fauré alebo Joni Mitchell, Paul McCarteny, či ruské rockové kapely, ktoré som počúval ako malý. Mňa veľmi nezaujíma aký má názov ten a onen konkrétny štýl. Pre mňa je to súhrne jeden jazyk. Myslím si, že v súčasnosti už sú tieto vojny medzi klasickou, jazzovou a rockovou hudbou veľmi zastaralé a skončilo to. Ľudia už proste v hudbe robia to, čo chcú a ako to cítia. Jedným z dôvodov podľa mňa prečo sa táto separácia prelomila, je ten, že producenti už toľko nefinancujú hudbu. Muzikanti sa častokrát vedia vynájsť aj bez nich a to vytvára väčšiu štýlovú slobodu.“[12]

Európskym centrom pre moderný, experimentálny jazz sa stal rakúsky festival Saalfelden, ktorý sa už viac než jednu dekádu snaží dramaturgicky priniesť premiéry a inovatívne mladé zoskupenia zo sveta jazzu. Na pódiách sa objavujú nádejné zoskupenia, ktorých jadrom je sloboda improvizácie, free jazz a neobmedzené zvukové možnosti. Medzi inovatívne projekty sa tu zaradil Michael Riessler a jeho Kryptografie s prepojením hudby na literárno-dramatický aspekt, či Steve Lehman s nu-jazzovým fusion projektom, prepájajúcim hip-hop, mainstreamový jazz, world music a exotický jazyk – wolof[13] (wolof je jazykom používaným v Senegale, Gambii a Mauritánii).

Mladá generácia po roku 2000 je podľa Gioiu oveľa viac rozhľadená, všestranná a profesionálna. Jedným z dôvodov tejto skutočnosti je rozvoj inštitúcií a školstva pre tento žáner, ktorý bol v minulosti na periférií akademickej pôdy, no v súčasnosti je jej neoddeliteľnou súčasťou. Jazz ako žáner samoukov si získal akademické postavenie. V minulosti bola hlavným zdrojom vedomostí prax. Mnohí umelci získavali skúsenosti od starších etablovaných kolegov alebo napodobňovaním nahrávok. V súčasnosti však existuje už množstvo inštitúcii na jazzové vzdelávanie a oveľa prístupnejšie informácie, čo zmenilo novo vznikajúcu generáciu umelcov. Najväčší vplyv na vývoj jazzového školstva má Berklee College of Music, kde sa neustále menia a aktualizujú metódy a teórie jazzovej výučby.[14]

S príchodom nového milénia a novej generácie jazzmenov sa ukazuje ako hlavný fenomén charakteristický pre súčasný jazzový jav, ktorý sme už spomínali v úvode – globalizácia. Mnoho poslucháčov a kritikov, by vám v minulosti povedalo, že jazz, to je americká klasická hudba. V súčasnosti však vývoj jazzu prebieha na iných kontinentoch a budúcnosť tohto žánru sa ukazuje práve v globalizácii. Rozrastanie jazzu v Európe potvrdzuje aj kvalitná a kvantitatívna produkcia v prestížnych vydavateľstvách – ECM, ACT, Hathut, Losen, BMC, Babel, ktoré si získali svetový ohlas. Jazz sa stal svetovým fenoménom a vďaka tomu sa doňho dostávajú nové vplyvy a inštrumentár sa výrazne rozrastá o nástroje, ktoré sú pre tento žáner atypické. Európski jazzmeni tvoria so sofistikovanejšími, komplexnejšími a novými žánrovými fúziami. Ich spôsob prepájania bol organickejší a nemali predsudky voči hybridným tvarom. Gioia tento jav vysvetľuje tým, že európski jazzmeni nie sú tak úzko spätí s históriou a tradíciami tohto žánru, preto sú schopní ho slobodne pretvárať bez hraníc. Jazz sa stal medzinárodným fenoménom a začali vznikať rôzne multikultúrne väzby medzi hráčmi iných národností v diverzných projektoch. [15] Vynikajúcim príkladom takéhoto prístupu v súčasnosti je nový projekt Nicole Mitchell. Jej celovečerná suita – Mandorla Awakening II jednak svedčí o tom, že aj staršia generácia sa vie prispôsobiť novým trendom a zároveň v rámci jedného diela dokázala zachytiť množstvo zo súčasných kultúrnych vplyvov. Myšlienka kríženia odlišných kultúr v súčasnom svete sa stala jadrom tohto diela. Jej multikultúrny ansámbel čerpá z tradícii všetkých kontinentov a siaha po autentických nástrojoch. Je to dokonalá manifestácia súčasnej eklektickej tvorby.

V roku 2005 vydal britský kritik Stuart Nicholson kontroverznú knihu Is Jazz Dead? (Or Has it Moved to a New Address), kde kniha pojednáva o jazzovom rozvoji v Európe, ktorý podľa autora presiahol americkú scénu. Táto kniha pobúrila najmä amerických jazzových tradicionalistov.[16] V spojitosti s rozšírením jazzu a jeho novými transformáciami v iných krajinách sa o ňom začína diskutovať ako o národnom poklade, ktorý prosperuje v Európe, Afrike a Ázii, kde sa začínajú konať veľké jazzové podujatia a vytvárať inštitúcie na jeho podporu. Neskôr dokonca americká vláda prijala zákon, ktorý vyhlasuje jazz ako jeden z najväčších kultúrnych pokladov zeme.[17] Globalizácia sa v posledných rokoch tak rozšírila, že inštitúcie pre jazz sa dostali až do hlavného mesta Mongolska, kde je „jazzový program“ veľmi mladý a v súčasnosti sa objavujú len prví absolventi.[18] V roku 2006 sa začína intenzívnejšie prebúdzať aj izraelská scéna a v tejto krajine vzniká prvý jazzový festival. V súčasnosti izraelská jazzová scéna nezaostáva za svetovou špičkou a vďaka vynikajúcemu školstvu a talentovanej generácii sa ich muzikanti presadzujú medzi elitu na Americkom kontinente aj v Európe.[19] Medzi takéto osobností patrí Avishai Cohen, Gilad Hekselman, mladý klavírny virtuóz Gadi Lehavi, Elon Turgeman a mnoho ďalších.

Novú generáciu prichádzajúcu na scénu v 21. storočí charakterizuje Lawn ako generáciu levov, ktorí sa neboja zmeny a inovácie, pretože vyrastajú v období neustálych zmien a technologických premien. Je to generácia, ktorá vyrastala v diverznom multižánrovom prostredí, vystavená rozličnej hudbe. Táto generácie je nebojácna, odhodlaná a naučila sa, že v tvorbe má absolútnu slobodu a môže si robiť, čo chce, kladne aj úplne upustiť od tradícií. Sú to rozhľadení, všestranní muzikanti, veľmi dobre vzdelaní v jazzovej histórii, ale nie sú ňou obmedzení. V ich dobe neprevláda žiaden konkrétny štýl a to je reflektované aj v ich tvorbe. Kombinovanie štýlov, žánrov a aj vzdialených umeleckých foriem je pre nich charakteristické. Spájajú čokoľvek, čo ich osloví, či už je to rap, pop, elektronika, gospel, vážna hudba, experimentálna hudba alebo poézia, tanec, divadelné umenie, či vizuálne umenie. V jadre ich hybridných novotvarov leží improvizácia.[20]

V poslednej dekáde sa jazz vníma skôr ako hudobný prístup než jednotný žáner alebo súhrn konkrétnych praktík. Slovo jazz v hudbe naberá význam otvorenosti voči novým možnostiam. Spätným prehodnotením histórie jazzu v minulom storočí sa ukazuje jeho dôležitá charakteristická vlastnosť a tou je nevôľa voči stagnácií a schopnosť absorbovať okolité vplyvy a zvuky.[21] S touto skutočnosťou vzniká aj ďalší problém, ktorý trápi teoretikov v súčasnosti – deinícia jazzu.

Ženy v jazze

Dôležitou inováciou v jazze sa stáva prístup žien, ktoré sa čoraz viac objavujú v úlohe inštrumentalistiek, bandlíderiek a skladateliek. Ženy nemali nikdy predtým také postavenie a vplyv na svetovú scénu ako koncom 20. a začiatkom 21. storočia.^[22] Svetlou výnimkou a jednou z pionierok jazzových inštrumentalistiek je Marilyn Mazur. Tej sa podarilo preraziť už v 70. rokoch, no nebolo to jednoduché:

„Zo začiatku sa na mňa pozerali ako na nejakého outsidera. Mne to však nevadilo, úplne ma to pohltilo a sústredila som sa len na svoju hudbu a skladanie. Naplno som v tom pokračovala, zlepšovala sa, až ma nakoniec začali akceptovať.“^[23]

S rastúcim povedomím žien v jazze sa v roku 1996 uskutočnil festival Women in Jazz (Ženy v jazze), ktorý vzdával hold ženským jazzovým priekopníčkam.^[24] Až do súčasnosti boli najviac frekventovanými hudobníčkami najmä vokalistky, ale dnes môžeme sledovať osobnosti ako Karolina Srassmayer, Esperanza Spalding, Cecyle Bonacina, Kinga Głyk a Mery Halvorson. Saxofonistka Karolina Strassmayer zaznamenala vynikajúce úspechy ako inštrumentalistka a stala sa vôbec prvou ženou v svetoznámom, Grammy ocenenom telese WDR Big Band Köln. K situácií žien v súčasnom jazze sa vyjadrila takto:

„Odkedy som išla na vysokú školu študovať saxofón, tak som bola väčšinou obklopená len mužmi. S diskrimináciou som sa veľmi nestretla, ale na začiatku mojej kariéry mi vadilo, že ľudia sa zameriavali hlavne na to ako vyzerám a nie na to, ako hrám. Napríklad v recenziách na moje CD dosť veľký priestor venovali titulnej fotke, namiesto hudby. Postupom času sa to však zmenilo a komunita ma začala vnímať najmä pre moje hráčske schopnosti. Vždy v kapele som bola jediná žena alebo jedna z dvoch. WDR Big Band dal priestor aj ženám a to vnímam ako veľmi pozitívnu vec a je to len prirodzený rozvoj všade vo svete. Stále viac a viac stretávam skvelé inštrumentalistky, ktoré si získali celosvetový obdiv a poctu. Na druhú stranu, niektorí ľudia na túto zmenu ešte stále nie sú zvyknutí. Ako spoločnosť máme ešte nejakú prácu pred sebou, ale je to určite lepšie.“^[25]

            Rovnako vníma pozitívne zmeny k lepšiemu aj jedna z najlepších jazzových improvizátoriek a gitaristiek Mary Halvorson, ktorá svojou tvorbou výrazne prispela k rozvoju súčasného free-jazzu:

„V kariére som zakúsila diskrimináciu, hlavne, keď som bola menšia. Ako dieťa som bola jedinou gitaristkou a chodila som na také jazzové kempy. Ľudia ma však nikdy nebrali veľmi seriózne. Na druhej strane si myslím, že to má aj svoje výhody. Na veľa festivaloch si povedia – nemáme tam žiadnu ženu, zavolajme tam Mary. Ja samozrejme neviem, či to je presne tak, ale myslím si, že to aj takto niekedy funguje. Čo je však dobré, že čím ďalej je už oveľa viac žien, venujúcich sa gitare a celkovo tomuto žánru. Mám oveľa viac študentiek a aj hrám s viacerými ženami. Dokonca sa mi občas stane, že natrafím aj na skupiny, kde je viac žien ako chlapov. Pociťujem, ako sa tá situácia mení a postupne zlepšuje.“^[26]

Zaujímavým dokladom tohto fenoménu, ktorý sa stále rozrastá je analýza ankiet v renomovanom jazzovom magazíne Down Beat od roku 1998 do roku 2011. Štatistiky ukazujú, že v roku 1998 čitatelia hlasovali za 12 žien a ani jedna v žiadnej kategórii nevyhrala. V roku 2002 kritici hlasovali za 21 žien s jednou víťazkou. Rok 2009 priniesol 41 nominantiek, z ktorých vyhrali 4 vo svojich kategóriách. ^[27] Výsledky ukazujú na rastúci trend úspešných jazzových inštrumentalistiek a skladateliek, ktoré získavajú medzinárodné uznanie.

Moderný jazz očami svetových jazzmenov

Legendárna perkusionistka Marilyn Mazur a niekdajšia spoluhráčka Milesa Davisa sa o modernej elektronickej tvorbe a polemikách, či nové syntézy spadajú do jazzu vyjadrila takto:

„Niektoré tieto nové smery sú jazzové a niektoré sú menej jazzové. Ja mám syna, ktorý sa uberá týmto smerom a darí sa mu. Ja som sa však osobne rozhodla, že je mnoho hudobníkov, uberajúcich sa týmto smerom a radšej to nechám na nich, takže ja sa tomuto vo svojej tvorbe vyhýbam. Niekedy spolupracujem so samplérmi a je to veľmi pútavé komunikovať a hrať s tým ako so živým hudobníkom. Snažím sa mať otvorenú myseľ pre nové možnosti.“[28]

Fínsky klavirista Kari Ikonen vo svojej tvorbe vychádza z tradícií a orientuje sa najmä na akustický jazz. Napriek tomu jeho sound je veľmi moderný s lyrickým tónom, schopným vytvárať naratívnu atmosféru. O modernej hudbe sa vyjadril nasledovne:

„V súčasnosti je mnoho smerov. Ak zachytím niečo nové, čo som predtým ešte nepočul, vždy si to vypočujem, aj keď sa mi to nepáči a snažím sa za tým nájsť nejakú myšlienku a porozumieť tej hudbe. V dnešnej dobe je množstvo talentovaných, skvelých, vyškolených muzikantov s neuveriteľnými vedomosťami a technikou, ale často sa stretávam s fenoménom, že znejú ako kópia niekoho. To už pre mňa nie je umenie, ale skôr naučené remeslo.“[29]

Trúbkár Eddie Henderson dostal lekcie od tradicionalistu Louisa Armstronga a spolupracoval s umelcami ako Herbie Hancock, Billy Harper, George Cables a Charles Earland. Eddie Henderson bol významný predstaviteľom tradicionalizmu, ale naprieč vývojom dokázal svoj štýl aktualizovať a adaptovať sa pre mladú generáciu. O modernom jazze sa vyjadril takto:

„Mne sa moderný jazz páči. Všetka tá elektronika a nové možnosti sú skvelé. Ja som bol fanúšikom tejto elektronickej vlny ešte keď to iba začínalo s Herbie Hancockom. V polovici 70. rokoch sme s tým dosť experimentovali, takže ja mám k tomu veľmi blízko. Mám takú vtipnú príhodu. V tom čase som miloval svoj Echoplex a všade som si ho brával so sebou. Hovoril som si Eddie, aký máš dobrý sound. Raz pri jednom vystúpení niekto zakopol o kábel a vytrhol ho a bolo po fantastickom zvuku. Vtedy som si uvedomil, že technológie majú svoje limity (smiech). Takže sa snažím adaptovať aj na nové trendy, ale elektronikou sa netreba nechať uniesť. Ja to vnímam len ako rozšírenie akustických možností. Je to samozrejme aj nový jazyk. Čím viac ich ovládate – tým lepšie komunikujete, ale nie každému musí vyhovovať. Mne však áno, ja nechcem byť len nejaký nudný starý dedo (smiech). Ďalšia vec je, že ak sa tomu vyhýbate, tak si vedome vytvárate limity a obmedzenia.“[30]

Fínsky kreatívny klavirista Iiro Rantala sa vyjadril k problematike jazzového obecenstva súčasnosti, problematike presadenia sa s vlastnou tvorbou a prečo si myslí, že jazz by sa mal miešať a hľadať nové impulzy v tvorbe známej, populárnej hudby:

„Ja si myslím, že jazzovú hudbu treba zabaliť do niečoho známeho pre ľudí. Pri vážnej hudbe lákajú zvučné mená a ľudia nemusia ani poznať konkrétne skladby, ale každý rád povie: „Oh bol som si vypočuť Beethovena“ a pekne sa oblečú. Jazzová hudba také niečo nemá. Prial by som si, aby hudobníci nad týmto viacej premýšľali. Ako dostanem dospelých ľudí, ktorí majú málo peňazí, aby večer opustili svoj dom a kúpili si lístok na môj koncert ? Dnes večer hrá Dave Waisel a bude hrať 14 nových svojich kompozícii. Kto je Dave Waisel? To meno som si práve vymyslel (smiech), ale pointa je v tom, že s najväčšou pravdepodobnosťou väčšina hostí budú príbuzní a kamaráti Davea Waisela. To je problém s jazzom v dnešnej dobe. Nebol to problém kedysi, keď boli mená ako Charlie Parker, Miles Davis – oni to dokázali urobiť zaujímavým, ale dnes je to skôr šedé. Malo by byť viac osobností a zaujímavejšie programy. Preto dnes hrám Johna Lennona.“[31]

Elitný európsky jazzový bubeník a jeden z hlavných predstaviteľov avantgardy, Švajčiar – Daniel Humair, ktorý viedol počas svojej kariéry niekoľko multikultúrnych projektov, sa o stave moderného jazzu vyjadril nasledovne:

„V súčasnosti je jazz v hroznom stave. Stal sa z toho biznis. Hudobníci už nemajú vlastné slovo. Máte ľudí, veľké spoločnosti, z ktorých vám zavolajú, že chcú nahrať album, ale diktujú vám presne, s kým ho môžete nahrávať, čo presne máte nahrávať a ako to máte nahrávať. Budú vám tvrdiť, že to tak musí byť, inak sa nič nepredá a musí to ísť do rádia a podobne. Podľa mňa hudobníci potrebujú určitú slobodu. Ja by som do takého projektu nešiel, kde mi bude nejaký hudobný direktor hovoriť ako mám hrať. Čo si myslí ? My sme tí, ktorí tu hudbu hrajú a máme vedomosti o tom, čo chceme s daným projektom robiť. Takto to v minulosti nebolo.“[32]

Záver

Jazz v súčasnosti prechádza mnohými zmenami a uberá sa viacerými smermi, čo sťažuje mapovanie najnovších trendov. Na základe vlastného výskumu v teréne z pozície hudobného žurnalistu sme zachytili viaceré súčasné trendy na svetových festivaloch. Ukazuje sa, že globalizácia a eklektický prístup sú hlavné tendencie súčasného jazzu, ktorý sa výrazne zmenil vývojom v posledných dekádach. Tieto súčasné trendy vytvárajú mnoho otázok a nové dišputy medzi teoretikmi a aj interpretmi, preto sú samotné vyjadrenia svetovo uznávaných umelcov veľmi hodnotným prínosom tejto štúdie a prinášajú odlišné svetlo na percepciu niektorých skutočností, ktoré sú v konzervatívnejších publikáciách vnímané negatívne. Jednou z veľkých zmien je aj samotná estetika zvuku, ktorá sa mení s novými technologickými možnosťami. Práve technológie sú zdrojom mnohých zmien v súčasnosti. Hudba samotná napreduje pomaly, ale všetko ostatné v spojitosti s ňou sa premieňa rýchlo, čo podnecuje zmeny. V súčasnosti umelci majú silnú konkurenciu a musia mať obrovský prehľad vo viacerých žánroch, pričom hľadajú nové vlastné experimentálne cesty ako zaujať poslucháča svojim poňatím jazzu. Vo svojej tvorbe stoja na rozhraní viacerých žánrov a umení a snažia sa obohacovať jazyk jazzu o nové prvky. V týchto kompozíciách voľne pracujú s jazzovou históriou a súčasnými trendami, pričom sa snažia byť originálny a vyhýbať  sa jazzovému klišé.

Bibliografia

COOKE, Mervyn. Kronika jazzu. Preložila Kateřina Jirčíková. Prague: Euromedia Group, 2016.

DOBŠINSKÝ, Peter: Bubeník Magnus Öström !!! [online]. Skjazz.sk, 2016 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=13639

DOBŠINSKÝ, Peter: Klavirista Iiro Rantala !!! [online]. Skjazz.sk, 2016 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=13392

DOBŠINSKÝ, Peter: Klavirista Vadim Neselovskyi !!! [online]. Skjazz.sk, 2018 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/klavirista-vadim-neselovskyi

DOBŠINSKÝ, Peter: 38.Saalfelden JF – prekvapenia+inovácie !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/recenzie.php?zobraz=14419

DOBŠINSKÝ, Peter: CD Enji – Mongolian Song [online]. Skjazz.sk, 2018 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/cd-enji-mongolian-song

DOBŠINSKÝ, Peter: Gitarista Gilad Hekselman !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/gitarista-gilad-hekselman

DOBŠINSKÝ, Peter: Hráčka na bicie nástroje a perkusie Marilyn Mazur !!! [online]. Skjazz.sk, 2018 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/hracka-na-bicie-nastroje-a-perkusie-marilyn-mazur

DOBŠINSKÝ, Peter: Klavirista Kari Ikonen !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/klavirista-kari-ikonen

DOBŠINSKÝ, Peter: Trúbkar Eddie Henderson !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=14237

DOBŠINSKÝ, Peter: Klavirista Iiro Rantala !!! [online]. Skjazz.sk, 2016 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=13392

DOBŠINSKÝ, Peter: Bubeník Daniel Humair !!! [online]. Skjazz.sk, 2016 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=13466

DOBŠINSKÝ, Peter: Trúbkar Eddie Henderson !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=14237

DOBŠINSKÝ, Peter: Saxofonistka Karolina Strassmayer !!! [online]. Skjazz.sk, 2018 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/saxofonistka-karolina-strassmayer

DOBŠINSKÝ, Peter: Gitaristka Mary Halvorson !!! [online]. Skjazz.sk, 2017 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=13883

DOBŠINSKÝ, Peter: Hráčka na bicie nástroje a perkusie Marilyn Mazur !!! [online]. Skjazz.sk, 2018 [cit. 2018-03-28]. Dostupné na: http://www.skjazz.sk/news/showNew/hracka-na-bicie-nastroje-a-perkusie-marilyn-mazur

GIOIA, Ted. The history of jazz. New York: Oxford University Press, 2011.

GRIDLEY, Mark C. Jazz styles: history & analysis. Upper Saddle River, N.J: Prentice Hall, 2006.

KAJANOVÁ, Yvetta. Postmoderna v hudbe. Minimal, rock, pop, jazz. Bratislava: UK, 2010.

KAJANOVÁ, Yvetta. Slovenský jazz, kontexty a súvislosti. Bratislava: UK, 2014.

KAJANOVÁ, Yvetta. The Czech Republic, Slovakia, In: The History of European Jazz, Francesco Martinelli (ed.), (2018), Equinox Publ. 2018, 302-320.

KAJANOVÁ, Yvetta. Jazz v srdci Europy, In: Musicologica.eu, č. 1, 2017, http://www.musicologica.eu/?p=1340, http://www.musicologica.eu/?p=1340&lang=en

LAWN, Richard. Experiencing jazz. New York, NY ; Abingdon, Oxon: Routledge, 2013.

NICHOLSON, Stuart. Is Jazz Dead?: or has it moved to a new address. New York: Routledge, 2005.

WASSERBERGER, Igor. Fenomény súčasného jazzu. Bratislava: Hudobné Centrum, 2003. ISBN 978-80-88884-45-3.