Milí čitatelia,
ľudová hudba sa stáva v novom miléniu atraktívnym fenoménom. Tradičná hudba sa skúma ako národné bohatstvo krajiny a štátneho celku, ale aj ako hudba menšín, ktoré pestujú a rozvíjajú svoju kultúru akoby bez kontaktu s hudbou svojho pôvodného etnika. Oba typy hudobnej kultúry sa konfrontujú s fenoménom globalizácie, kde na jednej strane prebieha tendencia „konzervovania“ špecifík a tradičných hodnôt, na druhej strane kreovanie nových jedinečných prvkov, štýlov a žánrov.
Vývoj hudobnej kultúry menšín prebieha v niekoľkých paralelných líniách – ako snaha o uchovanie piesňovej tvorby a inštrumentálnej hudby minority s pretrhnutým kontaktom s hudobnou kultúrou majoritného národa, ako prienik mediálnej kultúry rozhlasu a televízie, ako prienik ľudovej kultúry okolitých etník. Pestovanie ľudovej kultúry menšín je zaujímavé nielen kvôli uchovaniu tradície, ale najmä kvôli vytvoreniu nových útvarov aj za cenu vzniku hybridu. Hybridné útvary totiž môžu byť predobrazom nového druhu, štýlu alebo žánru. Z historického vývoja vieme, že rozptýlenie už jestvujúcich diaspór s rôznymi vplyvmi hudobného prostredia a kultúry väčšiny, je zdrojom nového vývoja. Je to cesta k multikulturalizmu, ktorej však osobitne v Európe bránia rôzne etnické predsudky, historické konflikty a politické problémy. Možno to dokumentovať prostredníctvom posledných výskumoch v bádaniach etnomuzikológov [1].
V súčasnosti je populárna snaha prezentovať slovenskú ľudovú hudbu prostredníctvom hudobných nástrojov, typických pre Slovensko, jedinečných nástrojových zoskupení a osobností slovenskej ľudovej hudby. Použitie dvojačky alebo fujary v kombinácii s elektrickou gitarou a ešte k tomu na pódiu, vyvoláva ďaleko väčší záujem publika v zahraničí, než akákoľvek popisnosť charakteristických znakov hudby jednotlivých regiónov Slovenska. Ľudový muzikant, fujarista v kroji, sa stáva tiež pouličným muzikantom, stretneme ho oblečeného v kroji v pešej zóne vo Viedni, alebo na Rolandovom námestí v Bratislave. Vo výskumoch v prvej polovici 20. storočia až do obdobia 70. a 80. rokov, bádatelia postupovali skôr podľa regiónov Slovenska a ich zvláštností. Do popredia sa tak dostáva otázka, či sa mení charakter ľudovej hudby v poslednej tretine 20. storočia, pre ktorú už neplatia staré premisy: „ľudová hudba je anonymná“; „ľudová hudba sa šíri ústnym podaním“. Do akej miery sú tieto zmeny spôsobené prístupom ľudových hudobníkov, ktorí chcú byť v novom miléniu medializovaní, do akej miery je to zapríčinené meniacim sa charakterom hudby. Na tieto otázky sa snažia odpovedať etablovaný výskumník a etnológ slovenskej ľudovej hudby, Bernard Garaj, bádateľka v oblasti výskumu hudby menšín, Andrea Hriagylová Pelle, dvaja aktívni hudobníci v ľudovej hudbe a súčasne bádatelia, Miroslav Lábsky a Vladimír Moravčík (súbor Nebeská muzika). Napokon, do tohto čísla prispeli aj vedci, nazerajúci na výskum ľudovej hudby z „druhej strany“ muzikológie – ako manažér a vydavateľ (Magdaléna Ferjenčíková – Satová), ako sociológ a analytik hudobného prostredia (Yvetta Kajanová), ako hudobník, muzikológ so skúsenosťami v populárnej a súčasne ľudovej hudbe (Oskar Lehotský, vysokoškolské folklórne súbory, skupiny Polemic, Kochanski, Hudba z Marsu, atď.).