Vokálna interpretácia piesní z festivalu Bratislavská lýra

Bratislavská lýra v odstupe času

Festival Bratislavská lýra predstavoval najdôležitejšiu platformu pre prezentáciu stredoeurópskej populárnej hudby v období 1966-1998. Ako medzinárodné podujatie, príležitosť pre talenty, ale aj etablovaných autorov a hudobníkov súčasne ovplyvňoval vývoj slovenskej a českej populárnej hudby. Zároveň bol prvým veľkým podujatím, ktoré sa pravidelne organizovalo v rôznych, predovšetkým vo veľkokapacitných sieňach po celom hlavnom meste Slovenska. Bratislavská lýra predstavovala obľúbenú slávnosť-festival nielen pre nadšencov pop music, ale aj sprievodné žánre, ktoré sa v tom období volali menšinové a postupne k nim pribudol aj „väčšinový“ rock. Novým interpretom otvárala možnosti prezentovania sa domácemu publiku, konfrontovať sa s českou scénou, či dokonca pomohla spevákom dostať sa do povedomia zahraničných poslucháčov. Igor Wasserberger na margo vzniku festivalu Bratislavská lýra hovorí: „Šesťdesiate roky v českej populárnej hudbe boli tak skvelé, že dodnes ich nejde v mnohých ohľadoch prekonať. A Slovensko skutočne bolo vtedy v tieni.“[1] Turbulentné 60. roky predstavovali nielen schopnosť organizátorov prekonať všetky politické, kultúrne a spoločenské prekážky, ale aj ukázať profesionalitu v organizácii, manažmente, kvalite textov, hudby, orchestrov a spevákov. Povolenie na organizovanie muselo prísť z Ministerstva kultúry. Ich odôvodnenie v tomto predloženom dokumente znelo: „Ako jednu z hlavných úloh v súčasnosti v oblasti slovenskej tanečnej hudby vidíme potrebu podstatným spôsobom umocniť jej spoločenský dosah. Viacerí zainteresovaní pracovníci konštatovali, že pokles obľuby slovenskej tanečnej hudby v našej verejnosti bol spôsobený krízou, ktorú táto prekonala v minulom období. Ukazuje sa však, že samotné zvyšovanie úrovne tvorby nestačí na podstatné rozšírenie jej spoločenského dosahu.“[2]

Na pozadí Bratislavskej lýry prebiehal aj vývoj interpretačných vokálnych techník, čo dokumentuje, že česká a slovenská populárna scéna nevyhnutne potrebovala takúto prezentáciu pre rozvoj kvalitnej produkcie a interpretácie v súlade so svetovým vývojom pop music a rocku.[3] Pre ilustráciu danej skutočnosti, sme vybrali z víťazných piesní Bratislavskej lýry každú druhú pieseň, z 90. rokov jednu pieseň, a analyzovali ich.

 

Oh, Baby Baby

Autori Bohuslav Ondráček a Jan Schneider; interpretky Helena Vondráčková a Marta Kubišová; arr. Pavel Vitoch. Oh, Baby Baby bola víťazná pieseň, ktorá sa umiestnila na 2. mieste a získala striebornú lýru na BL v roku 1966. Helena Vondráčková spieva vrchný hlas, v hlasovej tesitúre soprán. Marta Kubišová – spodný, vnútorný altový hlas. Interpretačne a farebne tieto hlasy spolu „ladia“. Kubišová tvorí hlavnú melodickú kostru piesne, jej vokál je „pevnejší“, s výraznejším pohybom a krivkami melódie. Pohybuje sa v hrudnom registri (príklad: „… jeď s ním do říše snů kde hrajou bílý blues“, najvyšší tón pre Kubišovú – h¹ –  spieva v slovách „do říše snů“, najnižší je pre obe speváčky g, ku ktorému sa dostanú na konci spomínanej frázy, „bílý blues“). Kubišová vhodne podfarbuje vedľajší vyšší hlas Vondráčkovej, ktorá disponuje tiež hrudným registrom, no zároveň u nej môžeme počuť aj hlavový register vo vyšších polohách, keďže akoby imituje Kubišovej hlbší hlas, robí jej nežnú kulisu, bez ktorej by prejav neznel tak pekne. Niekedy sa stretnú v rovnakej polohe, inokedy je Vondráčková o terciu vyššie. Obe začínajú na jednom tóne a postupne sa rozchádzajú. K tejto piesni sa hodí aj nástrojové obsadenie big bandu, ktorý má prepracované a stále aranžmán. Pomalé tempo spolu s „milým textom“ pripomínajú uspávanku. Len jeden moment pôsobí podľa mňa rušivo, keď sa v texte objavuje meno „Joe“ („Tak honem přestaň si  už hrát, vždyť malej Joe chce taky spát…“), čo je pre súčasného poslucháča nepochopiteľné. Prečo v uspávanke znie meno “Joe“, sú tu síce narážky na „biele blues“, používajú sa anglické slová „baby“, namiesto „miláčik,“ čo bolo iste odvážne v období socializmu. Zavádzanie anglikanizmov bolo snahou priblížiť sa moderným trendom, alebo snahou o kontakt so západným svetom?

 

Docela obyčejná píseň

Autor aj interpret, Karel Černoch, spolupracoval pri tvorbe hudby s Pavlom Žákom, ktorý bol súčasne aj autorom textu. Pieseň bola ocenená takisto striebornou lýrou na festivale v roku 1968. Sprevádzal ho orchester Karla Krautgartnera. Karel Černoch spieval túto pieseň vo svojej prirodzenej barytónovej polohe, využíval techniku bel canto a speech level singing, čo bolo typické pre československú popovú hudbu v 60tych rokoch. Niektoré slová sú nezrozumiteľné, čo môže byť ale technický nedostatok, nie chyba interpreta. Je to veselá pieseň o láske muža k prekrásnemu dievčaťu. Spevák pracuje v hrudnom registri, aj keď niekedy na konci frázy prejde do hlavového registra-beltingom, ale len na dotiahnutie posledného tónu. Vokál pôsobí príjemne. Interpret sa pohybuje v rozmedzí od d v malej oktáve až po a¹. Pieseň sa ešte nesie v rytme tanga, aj keď veľmi svojsky adaptovaného do swingového a beatového rytmu v big bandovom poňatí. Patrí k tým živším, ktoré na Lýre v tomto roku zazneli. Text má ľahkú tému love-story, nezamýšľa sa nad ničím hlbším. Pieseň textom trochu pripomína medzivojnovú etapu, alebo obdobie tesne po druhej sv. vojne s víziou zabaviť ľudí, čomu trochu napomáha aj spomínaný rytmus.

Karel Černoch spieval na BL aj o rok neskôr. Na prvý pohľad išlo o dojímavú vlasteneckú Píseň o mé zemi (Karel Černoch a Pavel Žák – ocenená Zlatou lýrou), ktorá nesie svoj príbeh, a od ktorého sa odvíjal aj osud interpreta. Skladba mala vážnejší text a náročnejšie vokálne pasáže než Docela obyčejná píseň. Začína vokálom v hrudnom registri spolu s miešaným zborom Lubomíra Pánka. Karel Černoch svojim hlasom patril k velikánom čs. interpretov populárnej hudby. Silou hlasu by mohol predstavovať stupienok uprostred medzi Karlom Gottom a Karolom Duchoňom. Svojim hrudným registrom predviedol nezabudnuteľný prejav. Používal jemné vibráto v nízkych polohách. Vo vyše dvojoktávovom rozsahu je vždy cítiť stabilitu a plnosť hlasu. „Když loď se naklání tak lidé, lidé najdou svoji tvář,“ sa objavuje najnižší tón piesne – e♭¹ na slove „tvář,“ najvyšší tón b♭¹ na slove „lidé,“ spievané technikou speech level singing – „Doufej a zpívej, člověk tolik síly má,“ „zpívej“ sa nesie ku g.¹ Rozsahom sa tu pohybuje už v tenorových partiách podobne, ako Elvis Presley. Ideologickým predstaviteľom sa nepáčil text natoľko, že v deň vystúpenia interpretovi doniesli prerobené znenie. Sám Pavel Žák sa vyjadril, že úplne pôvodné slová piesne boli „nekompromisne proti Sovietskemu zväzu.“[4]

 

Slová

Pieseň od Ivana Horvátha a Ivana Úradníčka, spievala Marcela Laiferová a bola prvou čs. speváčkou, ktorá vyhrala piesňou zlatú lýru, a to na 4. ročníku BL (1970). Hlasová tesitúra speváčky je mezzosoprán, najvyšší tón je b¹ napríklad v poslednej fráze: „… náhlime, vietor už slová márne naháňa.“ (Notový zápis v nižšie uvedenom príklade je o oktávu vyššie, 24. takt.) Pesnička sa už viac podobá na populárnu hudbu pod vplyvom rocku, obzvlášť v rytme, než na tanečnú swingovú pieseň. Výslovnosť je zrozumiteľná, aranžmán v big bandovom prevedení je vhodné pre text. Ten patrí k tým poetickejším, téma je však typická – o láske, ale vyjadrená metaforicky. Speváčka sa pohybuje v hrudnom registri, pri vyšších polohách v spomenutej poslednej fráze začína belting technika. Jej hlas na nahrávke priamo z BL je v podstate obdivuhodný[5], keďže speváčka krátko pred súťažou prišla o manžela. V niektorých pasážach však nedokáže dotiahnuť koniec frázy a zlyhá jej čistota hlasu, akoby sa jej vokál „podlomil“. Všimnúť sa to dá len v spomenutom zázname z BL, v iných nahrávkach, ktoré som mala k dispozícii vďaka platforme YouTube, je to v poriadku. Rovnako by sa dal vytknúť rytmický prejav – rytmus hudby a rytmus textu. Pri prvotnom počúvaní je rušivé slovo „dlho“, v texte: „… neviem, čo je to so mnou, prečo tak dlho zaspávam,“ pretože z písmena „l“ sa musí stať dlhé „ĺ“, aby to sedelo do hudby.

Z archívu Katedry muzikológie FiFUK, dokumenty pochádzajú z daru Pavla Zelenaya.

V mene človeka

Autormi sú Bohumil Trnečka a Ján Turan, interpretom Ivo Heller, ktorý za skladbu získal bronzovú lýru na festivale v roku 1972, s big bandovým sprievodom. Je to veľmi zaujímavá pieseň s explicitným textom. Skôr by sa hodila na Festival politickej piesne (organizovaný v Martine od roku 1972), keďže slová vzdávajú hold bojovníkovi za slobodu, ľudské práva, proti rasovej diskriminácii a rovnoprávnosť rás, osobnosti Martina Luthera Kinga (1929-1968). Aranžmán je v big bandovom sounde v soulovom štýle, šansónové predvedenie predstavovalo inakosť v porovnaní s inými skôr pop rockovými alebo swingovými skladbami. Ivo Heller, v prvom rade herec, sa predviedol ako veľmi zdatný spevák: „… nie je typom sladkého cantabilného sólistu, čo však nie je na škodu, skôr naopak, vyžaduje to krajnosti, do akých sme niekedy chceli slovenskú populárnu hudbu vsadiť.“[6] Neznie ako černošský spevák, ale príjemne sa o to snaží, „zadymeným“ barytonovým hlasom, množstvo blue notes a dirty notes, rozprávačský interpretačný prejav, vnáša piesni na Bratislavskej lýre jedinečný sound. Pohybuje sa v hrudnom registri, používa techniku speech level singing, vyššie tóny nasadzuje beltingom (hneď v úvode nasadenie „Má Kolumbova zem…“ na e¹, zápis je notovaný o oktávu vyššie v dole uvedenom príklade). Jeho farba hlasu sa miestami podobá na tvorbu Petra Lipu svojim soulovým charakterom, avšak je tu vplyv rhythm and blues a rocku. Často kričí slová shouting technikou, na ktoré chce dať dôraz. Posledné dve strofy sú podané s najväčším entuziazmom a expresiou:

„Vstaň

čierny pastor

Martin Luther King

a v mene človeka a práva

s nepokoreným ľudstvom

chystaj veľký, veľký ring.

Vstaň

čierny pastor

Martin Luther King

s nepokoreným ľudstvom

chystaj veľký, veľký ring.“[7]

Z archívu Katedry muzikológie FiFUK, dokumenty pochádzajú z daru Pavla Zelenaya.

 

Nedá sa prehliadnuť rozporuplnosť textu, ktorý bol vysoko angažovaný na jednej strane v duchu problémov rasovej diskriminácie, aktuálnych v USA, avšak „voda na mlyn“ dobovému režimu, ktorý tu vtedy vládol v období studenej vojny. Amerika, nekomunisti sú zlí, sú za „mrežami“ demokracie, komunisti, teda aj my, sme tí dobrí. Pomenovanie „čierny pastor Martin Luther King,“ ktorý má zachrániť svoj ľud v krajine, kde sa nedodržiavali ľudské práva, je účelové, pretože kritizovalo kapitalistické zriadenie. Slovo „čierny“ by neobstálo v súčasnej multikultúrnej spoločnosti, kritizujúcej všetky prejavy pozitívnej a negatívnej diskriminácie. Jedným mätúcim prvkom je však spev v uvedených posledných strofách, ktoré Heller kričí ako počas baptistickej omše, teda tak, ako sa zobrazujú v rôznych amerických filmoch pri afro-americkej komunite. Celá pieseň je v znamení afro-americkej gospel music. Na druhej strane je tu pozitívne, že vôbec text o kresťanskom pastorovi prešiel cez cenzúru, ak berieme do úvahy, že všetky náboženské prejavy boli potláčané.[8]

 

Dobré ráno želám

Pieseň vytvorili Ali Brezovský a Alexander Karšay, spievala Eva Kostolányiová v roku 1974 na festivale BL. Interpretkin dobre známy zvonivý a jemný mezzosopránový hlas vplyvom liečby rakoviny, ktorá ju pripravila o život v mladom veku, je v tejto piesni už citeľne hrubší a posúva sa do altových polôh. Najvyššie sa ocitne na tóne fis¹: „… ja dobré ráno želám, ráno dobré vám…,“ pokračuje klesavou melódiou a v rovnakej fráze sa objavuje aj najnižší tón v melódii piesne – d (v malej oktáve). Rozsah piesne som určila na základe zaznamenanej nahrávky priamo z festivalu (prostredníctvom domény YouTube). Eva Kostolányiová spieva hrudným registrom úplne prirodzene, žiadne namáhavé časti sa tu nevyskytujú. Povedala by som, že je to typická pieseň 70tych rokov, pretože text je síce pozitívny a „želá všetkým šťastie do života a hlavne k práci“, ale nič viac nám nepovie. Čo by som pripodobnila k už naučenej zdržanlivosti autorov (v rámci normalizačných rokov), keď balansovali medzi autoritatívnymi postojmi ideológov, poslucháčskym vkusom a ich vlastnými umeleckými ambíciami.[9] Spĺňa však účel populárnej piesne, zabaví. No viac sa od toho čakať nedá – žiadne zamyslenie – čo sa vlastne ani všeobecne od pop music nemusí očakávať. Kostolányiová je prirodzene zžitá s big bandovými sekciami.

Z archívu Katedry muzikológie FiFUK, dokumenty pochádzajú z daru Pavla Zelenaya.

Javory

Túto pieseň zložil Petr Ulrych a text napísal Ladislav Kopecký, spievali ju Petr Ulrych a Hana Ulrychová na BL v roku 1976. Petr Ulrych uvádza tento duet svojim tenorovým hlasom, kde v niekoľkých miestach vybočí aj do beltingu – najmä pri tóne e¹ napr. s textom „Hnízdo, co nesl tiše vychládá…“, ale inak sa prevažne drží v hrudnom registri. Hana Ulrychová po dvoch strofách nasleduje bratov spev (až po c²– v ozdobe na d²⁾. Akoby hneď skočila do diania piesne svojím mezzosopránom využívajúc zmiešaný hrudný aj hlavový register v perfektnom speech level singing. Časti piesne H. Ulrychovej pôsobia na prvý „pohľad“ kontrastne s Petrovým spevom, javí sa to, akoby bol spevák v pomalšom tempe. Avšak jeho rýchlosť sa nemení, speváčkine party vyznievajú dynamickejšie možno len vďaka silnejšiemu vokálu, ktorý by mohol pôsobiť ako shoutingový spev. Vo svojej podstate je to podľa mňa dojímavá pieseň, má príchuť lesa, s dobre dotvorenou hudbou, dnes by sme ju pokojne mohli zaradiť do oblasti world music. Na BL ´76 ich sprevádzali sláčiky, cimbal a neskôr sa pridal aj Petr Ulrych s akustickou gitarou. Zároveň mi inštrumentáciou, ale aj textom, pripomínala trampské piesne k ohňu alebo v dnešnej terminológii world music.

V týchto rokoch je aj na výherných piesňach cítiť, ako veľmi bola už potrebná zmena, pretože texty sú čím ďalej jednoduchšie. Nehovoriac o opakujúcich sa témach, čo ale nehrá takú dôležitú úlohu pri pohľade na úroveň súčasných textov slovenskej populárnej hudby v novom miléniu. Tvorba sa začína nejak príliš navzájom na seba podobať, sú tu niektoré schematické postupy (napr. Jsou lásky, co léty nepominou, Dana Matějková, spev,  bronzová lýra 1978). Je ale jasné, že niektoré predsa museli byť tie prvé.

 

Motorest

Pieseň pochádza od autorov Ota Petřina a Zdeňka Rytíře, spieva Petra Janů, súťažila na BL v roku 1978. Túto pieseň som vybrala z daného ročníku len preto, že ako jedna z mála znie rockovejšie (spolu s piesňou Študentská láska, ktorú interpretovala Marika Gombitová). Najmä vďaka ukričanému Petrinmu hlasu, teda jeho farbe, ktorú vytvára, má skladba drsnejší zvuk. Je to miestami uškriekané, speváčka to robí naschvál, nie je to vrodené, čo si môžeme všimnúť napríklad pri piesni Už nejsem volná,[10] kde pracuje technikou speech level singing. Ide o vokálnu techniku shouting a použitie falošných hlasiviek, ktoré dodávajú piesni rockový sound, čo je vítané, predovšetkým ale u publika, keďže sa pieseň neumiestnila na prvých troch priečkach súťaže. Zároveň iný celkový dojem dotvára už nie big bandové obsadenie hudobného sprievodu, ale skôr rocková kapela. Rozsah piesne je od c¹ po e² a ide o mezzosoprán. Je možné, že text skrýva nejaký význam medzi riadkami, pretože by ma nikdy nenapadlo, že niekto bude písať pieseň o motoreste a ceste, ktorá k nemu vedie. V pop music na tom však nezáleží. Nevedno, či autori v tom období poznali skladbu od Eagles – Hotel California, dodnes hraný hit globálnej pop music z roku 1976.

 

Tajomstvo hier

Ján Lehotský s Kamilom Peterajom zložili túto pieseň pre Mariku Gombitovú, s ktorou tvoril duet Ján Lehotský. S piesňou získali bronzovú lýru v roku 1980. Nežná balada o starých časoch a detstve s citom pre nostalgiu. Lehotský začína sólom a falzetom, ktorým spieva počas celej piesne. Potom tvorí duet s Gombitovou a sprevádza ju druhým hlasom v refréne, kde necháva vyznieť v popredí speváčku. Lehotský neznie ako profesionálny spevák, pôsobí zadychčane a akoby mu nestačil dych. Drží sa vo výškach speváčky, ktorá ho „kryje“. Gombitová má sopránový hlas, o ktorom je dobre známe, že ho vie perfektne využiť a vygradovať, má neuveriteľnú silu a hlasitosť, ktoré mu dodáva miešaním hlavového a hrudného registra (najvyšší bod piesne je na tóne d². Keďže je to skladba napísaná členom kapely Modus (J. Lehotským, ktorý je autorom hudby), ktorá aj tvorila sprievod spevákov na BL, „ladilo to“ a aj napriek spevákovým nedostatkom zavládla harmónia vokálov. Gombitová má hlas, po ktorom túži veľa speváčok. Je prirodzene ostrý s vysokými alikvotnými tónmi,  jeho farba je ojedinelá. Akoby kričala, silu hlasu vie vložiť do vysokých polôh, znásobených spevom do nosa, ale nie je to silené, ako to bolo cítiť v Motoreste (Petra Janů), kde speváčka pracovala shoutingom.

 

Drahá

Túto pieseň zhudobnil Miroslav Žbirka na text Ľuboša Zemana. Žbirka spolu so svojou kapelou Limit ju zaspieval na súťaži o čs. pieseň na BL v roku 1982, no neumiestnili sa na prvých troch miestach. Pieseň začína hrou na syntetizátor, ktorý znie ako zvonkohra. A tým sa výnimočnosť končí. Všetky piesne od Žbirku majú veľmi podobné aranžmán, poznateľnú melodiku. A takmer v každej spieva rovnakým štýlom. Tenor, prelínajúci sa z hrudného, cez hlavový register až do falzetu – najvyššie sa pohybuje pri h¹ , ale len v popevku „úúú“ na záver pesničky, v texte je však len o sekundu nižšie (na a¹, čo je aj tak dosť vysoko) „… vidieť ma v súbojoch zle prehratých.“ Jeho poznávacím znakom je nosový prejav, ktorým prifarbuje svoj spev aj reč. Melódia piesne sa podobá na ďalšiu jeho pieseň – Múr našich lások(1982).

 

Věnování

Zdeněk Rytíř napísal text a Lenka Filipová je autorka hudby aj interpretka piesne, ktorá sa umiestnila na 2. mieste na BL v roku 1984. Na začiatku piesne je počuť sólo klavíra, resp. syntetizátora, po zaznení posledného slova vo verši „Už se stmíva, a já tu sedím s kytarou,“ začne vybrnkávať Lenka Filipová na gitare. Speváčka má hrejivý alt, spieva v hrudnom registri a pohybuje sa v rozmedzí tónov e-a¹. Konce fráz niekedy zatiahne v hlavovom registri. Druhý hlas často splýva s prvým hlasom, a tým, že je veľmi tichý sa občas ťažšie oddeľuje od hlavného hlasu podľa sluchu. Je škoda, že prvý hlas technicky neupravili do výraznejšej podoby pri nahrávaní. Pieseň je pomalá balada, svojou melódiou patrí k tým nadčasovým.

 

Valčík pre Európu

Pieseň vytvoril Robo Grigorov a Kamil Peteraj. Zaznela a bola ocenená bronzom na BL v roku 1986 v podaní Roba Grigorova a skupiny Midi. Pieseň začína klasickým viedenským valčíkom, čím pripomína typický spoločenský druh tanca, obľúbený v strednej Európe, o ktorej sa tu spieva. Spevák v tejto časti používa belting v hrudnom registri, pri slovách, „Na záver ohňostroj, niekomu preskočí,“ hlas prepne do falzetu – a¹ – pri poslednom slove. Tento začiatok je spolu s hudbou očividne imitácia valčíku a klasického bel cantového spevu, resp. sladkých popových piesní, ktoré boli na lýre väčšinou prezentované. Nasvedčuje tomu klesajúca melódia pri texte „parket sa prepadá,“ podobajúca sa na padajúce bomby, či rakety, čo bolo vtedy pravdepodobne spojené so stále pretrvávajúcou studenou vojnou. Ďalej sa pieseň rozbehne v štýle tzv. novej vlny slovenskej populárnej hudby – konkrétne je tu počuť reggae v rytme a v pop rocku. Grigorov tenor v ďalšej časti piesne znie, akoby úplne nespieval, ale kričal – speech level singing. Refrén je viac „spojený“ do melódie. Po prvom odznení refrénu nasleduje inštrumentálna medzihra a spevák pokračuje ďalšou strofou a refrénom. K paródii a metaforám patrí celý text, napr.:

„Každý ho tancuje, ten valčík so smrťou.

Niekto nás zo živých zdá sa vyškrtol,

Nechceme tancovať na plese šialencov,

Na vlastnom pohrebe, pohrebe bez vencov.“

…

„Každý ho tancuje, potí sa bláznov svet,

Vojna vo vesmíre, učím sa nemyslieť,

Rozum sa zastavil, kvapká mu na karbid,

Rátame minúty a chceme ešte žiť.“

 

Posledný verš jasne vypovedá o napätí počas studenej vojny – „rátame minúty“, kedy vypukne ďalšia vojna medzi východom a západom. Zjavne sa cca od polovice 80tych rokov začala postupne uvoľňovať striktná cenzúra textov. Ale úplne bez negatívneho ohlasu pieseň nebola. Napriek tomu, že skladby, ktoré sa prihlasovali do súťaže o BL boli pripravované autormi viac ako pol roka od usporiadania a posielané porotám na zváženie pre účasť v súťaži už v januári (teda tiež približne 5 mesiacov pred súťažou, ktorá sa konala 27. – 30. 5. 1986), ideológovia sa domnievali, že text piesne vypovedá o výbuchu v Černobyle (26. 4. 1986) – „na záver ohňostroj,“ „do neba pôjdeme s Európou v náručí,“ „nechcem tancovať do veľkej tmy,“ „valčík so smrťou“… Takmer ju zakázali uviesť, našťastie im bola vysvetlená postupnosť výberu piesní a nakoniec táto skladba získala bronzovú lýru.[11] Na záver je ešte dohraný valčík na syntetizátore.

 

Farbami dýcha noc

Získala 1. miesto na BL ´88. Autormi sú Pavol Kvassay a Monika Kozelová, interpretom Berco Balogh. Jednoduchá pieseň podaná funky a disco štýlom („oči neónov,“ „svetlá taxíkov,“ „farbami miest dýcha noc“), so zvýraznenými beatmi a textom, ktorý sa stále dokola opakuje. Spevák má barytonový hlas (najvyššie g¹, po modulácii piesne do F dur v refréne ku koncu a¹), spieva v hrudnom registri, a často počuť nasal voice, obzvlášť, keď sa „opiera do hlasu“ a využíva jeho plnosť vo voce piena. Slová mimo refrénu podfarbuje „dychčavosťou“[12] a ozdobuje ich vlnivým ťahaním. Na to, že to bola „zlatá“ pieseň lýry, nestala sa v priebehu rokov trvalým hitom, hoci priniesla nové funky rytmy v duchu svetového vývoja. Ostatné výherné skladby však nie sú na tom o nič lepšie pokiaľ ide o rezonovanie medzi publikom – napr. Jablko lásky[13] („Jablko lásky já krájím, ty plátky jíš“), ale musím uznať, že interpretka Hana Křížková mala plný a silný hlas, možno vďaka tomu sa umiestnili na druhom mieste.

 

Jedno zbohom

Na piesni spolupracovali Janko Lehotský a Kamil Peteraj, naspievala ju Katarína Hasprová, získali zlatú lýru v roku 1997. Speváčka sa pohybuje v jeden a pol oktávovom rozsahu (a-e²), spev prepína medzi hrudným a hlavovým registrom, prechádza prirodzene cez speech level singing bez počuteľných prechodov medzi registrami do vysokých polôh. Pieseň má viacero náročných častí. Bolo potrebné prechádzať z vysokých polôh do nízkych a naopak („Jedno zbohom spája nás,“ kde „zbohom“ je na tóne h a „spája“ na h¹ (v exaltovaných polohách v závere ide až na e² pri slove „spája“). Taktiež sa občas prudko mení dynamika spevu (z piana na forte), zvládnuté sú však dobre, najmä kvôli tomu, že Hasprová je predovšetkým muzikálová speváčka. Neisto pôsobia skôr pasáže v piane a v nižších polohách, istota a energia je v prednese vo vysokých pasážach. Tieto zmeny spôsobujú veľmi dramatický a dynamický prejav, až neobvyklý na pop music a tento typ festivalu. Inštrumentálne obsadenie bolo opäť big bandové, ktoré vďaka speváčkinmu prejavu takmer zaniká v poslucháčovom uchu.

 

Záver

Niektoré skladby znejú technicky neškolene a jednoducho, najmä niektoré hlasy nespĺňajú takú kvalitu, ako iné, napríklad Kaskadér (Vašo Patejdl, Ľuboš Zeman, interpretovala skupina Elán), kde nad kvalitou spevu prevláda inštrumentálna stránka piesne; či spev Jána Lehotského v piesni Tajomstvo hier, ktorý zachránila opäť hudba, no najmä Marika Gombitová. Technika spevu sa v spomenutých, okrem iných slabých hlasov, nedá porovnať s hlasmi, ktoré sú silné a aj bez hudobných nástrojov by zneli stabilne (napr. Věra Špinarová, Lenka Filipová, Karol Duchoň, Karel Černoch, Petra Janů, Katarína Hasprová a veľké množstvo ďalších). Pre mňa z toho vyplýva, že populárnu pieseň môže spievať každý, kto sa vie presadiť a vystupovať. V štúdiu sa obvykle pracuje na vokálnych retušiach, ktoré vytvárajú rozdiely zreteľne počuteľné na živých predstaveniach. Aj keď som sa nevenovala komentárom k interpretácii Elánu na BL v roku 1980 v jednotlivých recenziách v dobovej tlači, konkrétne pri piesni Kaskadér, treba  povedať, že spevácky prejav znel neprofesionálne. Akoby práve dobehli z ulice a začali spievať len tak, odrazu. Vidieť ale, že v hre na nástrojoch a komplexnom fungovaní kapely v hudobnom sprievode nemali vôbec problém. Oslovila publikum práve spomínaná žoviálnosť, naturalizmus a neškrobenosť prejavu? Alebo malo obecenstvo už dosť pop music s big bandovým sprievodom a aranžmánom. Nástup rocku tu bol zrejmý. Zaujímavosťou v roku 1980 bol aj Jiří Korn a jeho interpretácia českých piesní v anglickom jazyku, čo odôvodnili častým vystupovaním v zahraničí.[14]

 

Elán: Ôsmy svetadiel. Bratislava: Vydavateľstvo Opus, 1984, s. 19-21.

Z archívu Katedry muzikológie FiFUK, dokumenty pochádzajú z daru Pavla Zelenaya.

 

 

Druhý hlas v piesňach, ktorý býva úplnou kulisou hlavného speváka, nemáva ani uvedeného interpreta, pri tom je však dôležitý, pretože maličkosti tvoria celok. A v hudbe to platí o to viac, pretože dotvoria celý sound. Niekedy znejú vokály ako súčasť prvoradého spevu interpreta, inokedy mu dopomáhajú dostať sa k vyšším, či k nižším tónom. Výstižný je citát, s ktorým súhlasím a dovolím si ho na koniec tohto príspevku uviesť: „Veľmi často sa zdôrazňuje, že Lýra je súťaž autorská a že o ocenení má rozhodovať iba kvalita samotnej piesne, bez ohľadu na interpretáciu. Toto predsavzatie zostáva však a zákonite musí zostať iba predsavzatím. Veď až samotná interpretácia dokreslí konečný tvar pesničky, urobí z nej pieseň, ktorú si osvojí poslucháč, vie z dobrej predlohy mnoho ubrať, alebo slabšie dielo zvýrazniť a presadiť u poslucháča.“[15] Skutočne bolo problematické oddeliť kvalitu piesne od interpretácie a osobnosti speváka.

 

[1] Zlatá lýra: Príbehy hudobného festivalu Bratislavská lýra 1966 – 1968 [dokumentárny film]. Réžia

JIRÁSEK, Pavel. Praha: Česká televízia, 2016.

[2] ZELENAY, Pavol a Ladislav ŠOLTÝS. Hudba – tanec – pieseň: Zrod a prvé roky slovenskej modernej

populárnej hudby. Bratislava: Hudobné centrum, 2008, s. 311. ISBN 978-80-88884-96-5.

[3] KAJANOVÁ, Yvetta. Musica Rock: Suono, Ritmo, Affetto e Scoperta della Chitarra elettrica/Rock Music, Sound, Rhythm, Affect and Discovery of the Electric Guitar. Milano: Mimesis International, 2022.

[4] Zlatá lýra: Príbehy hudobného festivalu Bratislavská lýra 1966 – 1968 [dokumentárny film]. Réžia

JIRÁSEK, Pavel. Praha: Česká televízia, 2016.

[5] ZELENAY, Pavol a Ladislav ŠOLTÝS. Hudba – tanec – pieseň: Zrod a prvé roky slovenskej modernej

populárnej hudby. Bratislava: Hudobné centrum, 2008, s. 311. ISBN 978-80-88884-96-5.

972, č. 12, s. 3.

[7] https://supermusic.cz/skupina.php?action=piesen&idpiesne=1501459, dátum navštívenia 15. 2. 2022.

[8]  HAVASRÉTI, József, et al. Youth cultures escape to gospel song, rock, and punk. In: The handbook of COURAGE: Cultural opposition and its heritage in Eastern Europe [online]. Budapešť: Történettudományi Intézet, 2018, s. 391-414. ISBN 978-963-416-142-4. Dostupné na: http://cultural-opposition.eu/wpcontent/uploads/2018/12/COURAGE_Handbook_full-pdf.

[9] Téme Kritika kritiky sa venujem vo svojej záverečnej práci. URIČOVÁ, Barbora. Bratislavská lýra, európsky festival populárnej hudby, [Diplomová práca], Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra muzikológie 2022.

[10] https://www.youtube.com/watch?v=gQwYK3rII3w, dátum navštívenia 15. 2. 2022.

[11] Zlatá lýra 1986 – 1989, Peter Hledík, 2016.

[12] TOMEČEK, Samuel. Vokál v (pop)rockovej hudbe na Slovensku. UK, Bratislava: 2019, s. 41-44.

[13] Autormi sú Ondřej Soukup a Pavel Vrba.

[14] https://www.youtube.com/watch?v=-GHure8K2FA, dátum navštívenia 15. 2. 2022.

[15] H. K. Bratislavská lýra 1974. In: Populár, roč. 6, 1974, č. 8, s. 4.